V dnešnej dobe už nie je ničím výnimočným, stretnúť mamičku, ktorá svoje dieťatko nosí v nosiči či v šatke. Čo si budeme hovoriť, je to praktické, pohodlné, rýchle a ľahké, ale hlavne, pre bábätko príjemné. A hoci nosenie bolo v minulosti, a v podstate v niektorých kultúrach je i dodnes, úplnou samozrejmosťou, v našich uliciach sa ešte stále môžeme stretnúť so zvláštnymi pohľadmi okoloidúcich, a núdza nie je ani o vtipné poznámky.
Poprosili sme mamičky – nosnice, kengurky, aby sa s nami podelili o zaujímavé, milé, vtipné, ba až apokalyptické poznámky na bábätká pri srdiečku.
Poďte sa s nami pousmiať nad niektorými:
To sa vám tam dieťa neudusí?
Práve s podobnými komentármi sa mamičky stretávajú najčastejšie. Pre okolie môže pôsobiť dieťatko s hlavičkou na maminkinej hrudi trochu zvláštne, hlavne keď naša kultúra je zvyknutá na detičky v kočiarikoch, ale verte nám, dieťatko krásne dýcha, i keď sa tam momentálne dojčí.
„Boli sme s kamarátmi na chate, a práve sme sa vrátili z krátkej prechádzky po okolí. Malý spokojne odfukoval na mojej hrudi, keď pristúpil ku mne kamarát a začal kričať. „On nedýcha! On ti tam určite umrel! Prepánajána, nevidím, že by sa hýbal! Chytro ho vyber!“ Bolo naozaj ťažké svojim smiechom nezobudiť spiace dieťa, a tak môj muž pristúpil k nemu, chytil ho okolo pliec: „Všetko je v poriadku, hlavne dýchaj, lebo nám tu odpadneš!“ Keď sa malý po pol hodine prebral a hladný sa dožadoval svojej dávky mlieka, kamarát skonštatoval, „Uff! To som si vydýchol. Ale fakt to vyzerá strašidelne!“
„Neblázni, veď ho udusíš a okrem toho, pri tom nosení vpredu z toho sveta nič nemá, veď furt len na teba kuká.“
„Chudák dieťa, musí tam čuchať tvoj pot!“
„Tie nôžky má veľmi naširoko, nevykĺbila si mu ich? A po hodine, keď malý spokojne spal: „A si si istá, že žije? Ukáž ako dýcha! Joj, dobré, žije!“
Daj ho do kočiarika, nech sa konečne môže vyspinkať!
Chce to len čas, kým si aj ľudia okolo nás zvyknú na to, že nosenie detičiek je už naša bežná súčasť. No dovtedy sa ešte stretneme so zaujímavými komentármi a názvami našich nosiacich prostriedkov.
„Veď jej pokazíš chrbticu, a keď budeš kojiť v šatke, bude mať bolesti bruška. Kto to kedy videl, že za chodu bábätko papá, na to musí mať pokoj.“
„A to sa jej tak dobre spi, postojačky?“
„Mňa zastavil taký milý pár, že aké je to pekné, ale keď nemám na kočiar, tak určite sú nejaké skupiny, kde by mi ho požičali.“
„Raz za mnou prišla taká mladá cigánečka: „Teta, nemáte nejaký starý kočík?“ Potom si všimla malého v šatke, a ľútostivo mi hovorí: „Jaaaj, tak to vy asi sama potrebujete!“
„Dieťa ma ležať na rovnom! Nič nevidí z nosiča a nevníma okolie, pozerá vždy len do strán z čoho ho boli krk!“
„No vidíš ju, také drahé auto majú a na jeden kočík to peniaze nemá….“
„Môj malý synovec sa stále tešil, keď sme išli von, lebo by synčeka pomáhal pozapínať do nosiča. Vždy mu tak zasvietili očičká a opýtal sa: „Môžem ti pomôcť s tou maringotkou?“
„Mňa keď takto videla svokra, zalomila rukami: „Aspoň rúčky jej uvoľni v tej kazajke!“
„Jééj, vy tam máte dieťa? Ja som myslel, že to je ruksak s nohami. Že nejaká nová móda to je.“
„To chceš ísť s malým v tej „zajde“ aj von? A veď budú na vás ľudia pozerať!“
„Joooj, synu, zas si v tej opálke?!“
„Preto sa nechce voziť v kočiari, lebo si ho na nosenie v tom batohu naučila!“
„Zas berieš ten záves a ideš ho mučiť!?“
„Keď bolo vonku – 10 tak mi suseda hovorí, nech ju dám do kočíka, aby trochu vymrzla.“
To tam máte vážne dieťa? Nie psa?
Nielen pri nosení, ale aj pri bežných situáciach si musíme zvyknúť, že ľudia sú všeliakí. A hoci je dieťatko v kočiari či v šatke, stále sa budeme stretávať so zvláštnymi „úkazmi“.
„Chuderka je izolovaná od ostatných a nič nevidí, nič sa nenaučí.
„Muž je ortopéd, on to neschvaľuje. Táto „nová“ móda iba škodí!“
„Jedna pani mi povedala: Jéééj, to je krásne, a druhá jej na to pohotovo odpovedala: No krásne, ale ja by som sa bála, že mi spod vetrovky vypadne!“
„Ja som si myslel, že to máš také veľké kozy!“
„Joj, moja ani na kočiar nemáte? Poďte so mnou, mám na povale kočiar po vnučke, darujem vám ho.“
„Deväť mesiacov ženy nosia deti na sebe zavesené a ony ich ešte dobrovoľne nosia aj ďalej?“
„Viete ako zle robíte svojmu dieťaťu? Nie je vám to ľúto, takto ho trápiť? Ani cirkusové zvieratá takto nepriväzujú.“
„Narobíte si deti a potom ani pár korún na kočiar nemáte!“
„Veď ju už vyber, nenavlačuj ju toľko, nech si ju môžeme aj my ponahadzovať!“
„Vraj som dieťaťu prispela nosením ku hypotonii (oslabeniu chrbta a šije).“
„Nikdy sa vám nenaučí loziť, keď bude mať nohy stále naširoko! Povedala naša neurologička. (Malý sedí a lozí od 6,5 mesiaca).“
Ale tie milé úsmevy a komentáre stoja za to!
A samozrejme, stretneme sa s milým úsmevom aj slovom či pomocou od cudzích, a hlavne od tých starších, ktorí si ešte pamätajú ako sa detičky kedysi nosili na pole. A tie nám potom dokážu spríjemniť deň.
„Vyzeráte, akoby ste sa rozprávala sama so sebou! Hovoria mi obyčajne, keď ho mám na chrbte a prechádzam sa.“
„A prečo ju skrývate takto pred svetom? Opýtala sa ma jedna starká a dvihla malej čiapku nad očí. Ani som si nevšimla, že ju mala stiahnutú až pod nos.“
„Aké je to nádherné. Mať takú možnosť, keď som ja bola mladá, hneď by som takto nosila.“
„Je krásne nosiť dieťatko takto na srdci. Nech vám to vydrží čo najdlhšie.“
„Nedávajte malej orto nohavičky, keď ju nosíte. Je to to najlepšie, čo jej môžete dať! Povedal nám ortopéd na kontrole kĺbov.“
„Je krásne, ako sa v tejto zime tak nádherne, vzájomne zohrievate.“
„Dieťa vpredu v šatke, vzadu ruksak s nákupom, vyzeráš ako parašutista.“
„To je bábika, či živé?“
„Jeeej, vy tam máte dieťa? Ja som myslela, že si nesiete snehuliaka.“ (Malý bol pod bundou vzadu a trčala mu biela čiapka).“
„Bože, vy tam máte bábätko? Ja celý čas po vás pozerám, aká ste divne tučná a čo za golier to máte!“
„Zametala som chodník s mladšou v šatke a staršou asistujúcou, a keď išla suseda tak milo skonštatovala: „Zaúčate si ich odmalička?“
Ešte pár vašich zaujímavých nosiacich príbehov na záver
„Predavač v obchode so športovým oblečením mi so závisťou v hlase povedal: „Aké to máte teraz super. Namaslujete dieťa do toho obrusa a môžete vyraziť na Roháče. Keď moje deti boli malé, päť rokov som Tatry nevidel zblízka.“
„Upratovala som doma s malým na chrbte, prišla ku mne moja babka a mama sa jej sťažuje: „Aha, ako malého vláči!“ A babka jej odpovedala: „Keď som ťa ja takto vláčila do štyroch rokov, tak si sa nesťažovala!“
„Raz sme boli takto venčiť psíka. Potom, keď urobil čo mal, prišiel ku mne jeden „dobroprajný“ pán: „No to som zvedavý, ako to po sebe vyčistíte!“ Stál nado mnou so zloženými rukami a civel, ako s uviazaným dieťaťom zbieram exkrementy po psíkovi. Keď bolo po všetkom, tak si len pre seba zahundral: „Ešte že tak!“ a odišiel. Pre úplnosť, po psíkovi zbierame stále, len nezvykneme mať pri tom publikum.“
„Keď ma so šatkou prvýkrát videla moja babka, vytiahla zo skrine svoju ručne tkanú a vyšívanú zajdu, v ktorej nosila moju mamku a strýka a učila ma, ako viazala ona. Bočný úväz, ale namiesto uzla sa používal zapínací špendlík. Babkinu zajdu odkladáme spolu s našou šatkou do rodinnej pokladnice.“
„Raz som stretla babku, ktorá mi s nadšením vysvetľovala, ako nosila a potom ďalšiu uvedomelú pani, ktorá mi s nadšením hovorila o knižke Koncept kontinua a povedala, že škoda, že ju nečítala skôr… že sa ospravedlnila svojej dcére za chyby, ktoré urobila, keď bola bábätko.“
Zdroj foto: youtube.com, pixabay.com, facebook.com
