Nikdy som nebola typ ženy, ktorá si vo svojej budúcnosti predstavuje hromadu detí a manželstvo som vnímala ako klietku, do ktorej sa ľudia dobrovoľne zamykajú. Svoj život som brala ako otvorenú knihu, ktorú budem list po liste obracať a užívať si, čo ma čaká na ďalšej strane. No priznám sa, že na deti som nikdy vopred nemyslela…
Všetko sa zmenilo pri nástupe na vysokú školu, kde prišlo obdobie hľadania samej seba. Začala som skúšať rôzne alternatívne spôsoby žitia a dostala som sa do rôznych problémov, ktoré vyústili k tomu, že som sa musela vrátiť domov, späť k rodičom.
Začala som žiť nanovo a pomaly došlo k tomu, že som spoznala otca svojho budúceho dieťaťa. Náš vzťah bol ako na húsenkovej dráhe. Raz sme boli hore, raz dole. A ja som sa znova, nepočúvajúc hlas svojho svedomia, rútila do niečoho nepoznaného, vzrušujúceho a bez akýchkoľvek istôt som pomaly podliehala všetkým pokušeniam. V zamilovanosti som prehliadala aj jeho závislosť na alkohole a rešpektovala som jeho ustavičné prísľuby, že s tým prestane. Kvôli nám…
Verila som mu a cítila som, že chcem náš vzťah posunúť na vyššiu úroveň. Dieťa by bolo vhodným prostriedkom na upevnenie vzťahu a hlavne ďalšia veľká výzva, ktorú by sme mohli spolu prekonať. Keď som následne otehotnela, prežívala som nefalšovanú radosť, no zároveň obavy. Tie sa stupňovali keď som ja, ako budúca matka začala pociťovať zodpovednosť za dieťa a za náš budúci život. No tieto moje predstavy usporiadaného života sa nezhodovali s predstavami môjho partnera. Pod narastajúcim tlakom sa náš vzťah začal vyhrocovať a prestávali sme si rozumieť. Tehotná som si zháňala prácu, aby som zarobila aspoň na základnú výbavičku, zatiaľ čo on sa tváril , že si hľadá prácu, no nič mu údajne nevychádzalo. To, čo som mu pred tým tolerovala, som už viac tolerovať nemohla. Pomaly sa mi celá situácia začala vyjasňovať a čoraz väčšmi som si pripúšťala možnosť, že ostanem slobodnou matkou. Desilo ma to, no zároveň som vedela, že je to to, čo musím urobiť, ak chcem šťastie pre seba a svoje dieťa. So slzami v očiach a s obavou o budúcnosť som urobila rozhodnutie, ktoré zmenilo cely môj život. Povedala som mu definitívne, že ho viac nechcem vidieť v blízkosti mňa a môjho syna. Keď som videla synčeka, získala som ohromnú silu a vieru, že to zvládneme aj sami dvaja, s pomocou mojich rodičov.
Dnes som so synčekom sama a viem, že rozhodnutie ktoré som urobila bolo najlepšie v mojom živote. Bývalý partner nám dal pokoj a my si žijeme svoj šťastný život. Milujem svojho syna a on vie, že som mu matkou a zároveň otcom a náš vzťah je o to pevnejší.
čitateľka a mamička Dorota Horváthová
- Zdieľať článok na Facebooku
