Stáva sa to častejšie ako si myslíme. Novopečená mamička sa pozrie na ten malý, bezmocný batôžtek vo svojom náručí a je absolútne zmätená: MAL by ju zaliať nekonečnej lásky a šťastia…Ale ona je len vystrašená, bezmocná a zúfalá. A vtedy ju napadne hrôzostrašná myšlienka: „Niečo so mnou nie je v poriadku! Chýbajú práve mne materinské pudy? Prečo som iná ako ostatné matky?“
JE samozrejmé, že sa bojíme. Bojíme sa, že dieťatko nesprávne chytíme a ublížime mu…že ho nezakryjeme a ono sa podchladí…alebo ho zakryjeme prihrubou dekou a ono sa prehreje…že prestane zrazu dýchať a my tam nebudeme, aby sme pomohli…alebo horšie: že tam budeme a nedokážeme mu pomôcť. Potom ale príde situácia, keď sa v zúfalej bezradnosti pýtate, prečo to decko stále plače, keď je najedené, prebalené a už hodiny ho kolíšete v náručí…a uvedomíte si, že tomu drobnému stvoreniu, ktoré je na vás úplne závislé, vôbec nerozumiete…akoby to bol niekto cudzí. A niekedy (boh vám odpusť) k nemu pociťuje hnev.
Nie je matka, ako matka?
Nebudeme klamať – sú matky (a je ich dosť), ktoré sú od začiatku do svojho bábätka zaľúbené a okamžite, od prvého pohľadu si naplno uvedomujú, ako ho nekonečne milujú. Ale sú matky – a je ich viac ako by ste si mysleli – ktoré sú prvé mesiace v otázke vzťahu ku svojmu čerstvému dieťatku rozpačité. Prečo je to tak?
Ako prvá sa ponúka odpoveď, že každá žena si musí na materstvo a povinnosti z toho vyplývajúce zvyknúť a každej to trvá odlišne dlhú dobu. Ale, to by znamenalo, že materinské city priamo vychádzajú zo sily osobnosti, či organizačných schopností, čo je samozrejme hlúposť. To, že ste neistá, neznamená, že ste slabá, neschopná, alebo sa málo snažíte. A ani to neznamená, že svoje bábätko ľúbite menej. Okrem toho, to či sa materinský cit prejaví hneď, je úplne nezávislé od toho, či je bábätko pokojné alebo precitlivené.
Zázračný bonding?
Je tu ďalšie vysvetlenie, ku ktorému sa prikláňajú aj mnohí odborníci….a tým je bonding. Bolo dokázané, že priloženie bábätka na matku bezprostredne po pôrode spustí produkciu endorfínov a druhu hormónov, ktoré mozog vylučuje pri zamilovaní. Takže mamička sa do svojho ešte skrvaveného, pokrčeného bábätka vášnivo zamiluje a nevidí nič iné. Tiež mnohé vedecké štúdie naznačujú, že ženy, ktoré bonding absolvovali, majú niekoľkonásobne vyššiu pravdepodobnosť, že si ku svojmu dieťaťu od začiatku vytvoria vrúcny a zdravý vzťah. Aj keď to môže byť logické vysvetlenie, predsa len je to trochu frustrujúce. Priznajme si, že slovenské zdravotníctvo nie je v takom stave, aby si každá mamička mohla byť istá, že po pôrode jej zdravotnícky personál bábätko položí na hrudník. A tiež nie vždy takéto niečo zdravotný stav – či už matky, alebo dieťaťa dovoľuje. Okrem toho existujú výnimky. Takže aby sme to uzavreli: Bonding určite pomôže, ale rozhodne nie je všemocný.
Je to prirodzené…
Možno je ale všetko oveľa jednoduchšie a prozaickejšie. Nie je zrejme náhoda, že väčšina mamičiek si k svojmu bábätku nájde cestu buď bezprostredne po pôrode, alebo po cca 5 až 6 mesiacov. Len zriedkavo sa táto zmena udeje niekedy inokedy, napríklad po mesiaci, či po dvoch týždňoch. Čo sa udeje polroka po pôrode tak prevratné?
Zázrak sa skrýva vo vývoji dieťaťa. Novorodenec je schopný rozoznávať len obrysy objektov. Svoju mamičku spoznáva hlavne podľa vône a hlasu. Ale v období 5-6 mesiacov nielenže je schopné vidieť, ale už aj rozpoznávať. Inak povedané: keď vás vidí, tak vás spozná. A ešte niečo – v tomto období sa vie pozrieť priamo do očí. My si túto zmenu nevšimneme – teda určite nie na úrovni vedomia. Niektoré mamičky začnú hovoriť, že dieťa sa „pozerá inak ako predtým“, bez toho aby si uvedomili aký úžasný význam ten „iný pohľad“ vlastne má. V podvedomí si totiž každá matka naplno uvedomí – a mnohé úplne prvýkrát – že TOTO stvorenie je skutočne živá bytosť, schopná nielen lásku prijímať, ale aj dávať. JE vlastne celkom prirodzené – pokiaľ nie sme zaplavené endorfínmi, že na to, aby sme si lásku mohli naplno vychutnať, potrebujeme mať spätnú väzbu. A tú od svojho bábätka dostaneme až po pár mesiacoch.
Ako to mamička môže zhoršiť
Problémom je, že veľa mamičiek túto povedzme neistotu, či zmätok vo svojich pocitoch svojou reakciou ešte zhorší. Niektoré mamičky jednoducho po krátkej dobe príjmu fakt, že asi teda na materstvo „nemajú bunky“ a svoje bábätko odsunú na vedľajšiu koľaj. Začnú sa venovať sebe, svojim záľubám, alebo práci – čo je fajn, ale veľmi im to sťaží cestu k normálnemu a zdravému vzťahu s vlastným dieťaťom.
Iné mamičky idú do opačného extrému – hnané pocitom viny a hanby sa priveľmi sústredia na to, aby všetko bolo perfektné. O bábätko sa starajú až prehnane – všetko, každý svoj krok si poctivo naštudovať, zariadiť, aby mala dokonalé dieťa, dokonalú domácnosť a ona sama vyzerala dokonale šťastná. Len aby nikoho ani len nenapadlo povedať, či dokonca len pomyslieť si, že je zlá matka! A každé, aj to najmenšie zlyhanie, sa stane hotovou katastrofou. To, že ale budete úplne vyčerpaná, celú situáciu ešte zhorší! Len to utvrdí vnímanie dieťatka, ako neživej veci – povinnosti, ktorú si jednoducho treba plniť, či veci, ktorou prezentujete vlastný úspech. A toto všetko môže spôsobiť, že mamička ten zázračný „iný pohľad“ zaregistruje oveľa neskôr, alebo možno vôbec.
Čo na záver – netrápte sa zbytočnými myšlienkami o tom, čo je, alebo nie je normálne. Bez ohľadu na to, čo si uvedomujete, vedzte, že svoje dieťa milujete – tak je to jednoducho dané, vy s tým neurobíte nič. Vy len musíte nechať túto lásku v pokoji rozkvitnúť.
Zdroj: Stern Daniel: První vztah : matka a kojenec| Foto: .flickr.com; pxhere.com; maxpixel.net; pixabay.com
