Nič neublíži viac, než slová. Aj tie dobré mienené otázky. Na rodinnej oslave vás začne obchytkávať postaršia teta a popritom bude nesúhlasne krútiť hlavou. „Ty ešte nečakáš bábätko? Veď ste sa brali pred štyrmi rokmi! Ja som v tvojom veku už tretie čakala.“ Sfúkne vás ako sviecu, ani si nepočká na odpoveď. Vy sa idete vyrevať na záchod. Ako koniec koncov vždy, keď niekto položí túto otázku.
Všetko malo byť inak. Zobrali ste sa po rozumnom zvážení všetkých pre a proti, ktoré so sebou prináša manželstvo. Antikoncepciu ste vysadili dva týždne pred svadobnou nocou, pevne presvedčené o tom, že to je najlepší čas na splodenie potomka. Pre istotu už na druhý deň prestanete piť, veď nechcete ublížiť bábätku. A začnete sledovať telo, počítať dni do dátumu (ne)očakávanej menštruácie. A ona, mrcha jedna, príde presne na minútu! Partnerovi ste radšej nepovedali, že ste si už urobili zopár testov v lekárni, na ktorých svietila len jedna čiarka… . „Nevadí, určite to príde ďalší mesiac,“ mávnete rukou a nestrácate optimizmus. Ale ono to nechodí. Nie ste tehotná ani o mesiac, ani o dva, ani o polroka, ani o rok… . Dostanete nálepku „snažilka,“ no hanbíte sa s ňou ukázať na verejnosti. A k tomu tie nechutné rodinné oslavy… .
Keď si bocian zmýli adresu
Zákon schválnosti v tomto prípade funguje dokonale. Stavte sa, že kým sa vám nedarí, počnú všetky kamarátky, i susedy, dokonca tie, ktoré to vôbec neplánovali. Snažíte sa udržať si na tvári umelý úsmev, keď vám kamarátka oznámi, že čaká druhé dieťatko, ktoré vzniklo úplnou náhodou. A vy by ste jej na oplátku vedeli presne povedať, akú ste mali ráno hodnotu bazálnej teploty, a v akom štádiu cyklu sa nachádzate. Doma oplačete jej tehotenstvo, pretože vám to príde nefér. Už ani nemáte energiu nadávať na bocianov.
Miláčik, nájdeš si na mňa čas?
Konečne prišli plodné dni a vy tak, ako každý mesiac, sa pokúšate zviesť partnera. No ten práve vtedy nemá na sex chuť. Asi nahnevane buchnete dverami, strháte zo seba erotickú spodnú bielizeň a navlečiete sa do pohodlného pyžama. Opäť začnete plakať. Je to na dve veci, že ovulácia trvá len 48 hodín, no ešte máte na plodenie zajtrajšok. Nakoniec sa vám podarí partnera dostať do spoločnej postele, ale to, čo sa v nej deje, má od vášne ďaleko. Plodíte. V duchu sa modlíte, aby to tentokrát vyšlo. Dali by ste všetko za malé voňavé bábätko.
Nenávidené vyšetrenia
Ďalší rok uplynul a váš milujúci partner sám prišiel s nápadom navštíviť centrum asistovanej reprodukcie. Doteraz to odmietal, veď je zdravý chlap, s jeho potenciou možno kálať duby v lese, prečo by mal riešiť nejakú kliniku? Ale aj v ňom sa začali zobúdzať pochybnosti. Daruje pár svojich „mládencov“ a tým sa to končí. To vám budú neustále pozerať medzi nohy. Ale stojí to za to.
Máme nádej?
Spýtate sa, zatiaľ čo má doktorka nos zahrabaný v papieroch. Netvári sa veľmi ľudsky. O chvíľu vás zasype odbornými názvami diagnóz, z ktorých vyplýva len jediné. Ak by sa vám podarilo počať prirodzene, bol by to zázrak. Nemáte slzy na boj. Už dávno ste ich vyplakali. Partner sa vám snaží poskytnúť pomoc, no tiež nevie, čo si počať s nekonečným zúfalstvom. Začnete sa od seba vzďaľovať, každý z vás rieši osobnú tragédiu svojským spôsobom.
Reakcie okolia
Z toho, že nevyšlo ani umelé oplodnenie, má radosť jedine váš zamestnávateľ, pretože môžete naďalej pracovať. Nikomu inému ste o ňom totiž nepovedali. Rodičia by to neprijali, pred kamarátkami sa snažíte tváriť, že ste nad vecou, pretože tie, ktoré si tým neprešli, to nikdy nepochopia. Že sa nedá na to nemyslieť. Že sa nedá spoliehať len na náhodu. Že sú diagnózy, ktoré „nepustia.“ Že sa tešíte z ich potomkov, ale bolí to, pretože nemôžete spoločne kočíkovať. Že už dávno máte nakúpené body najmenšej veľkosti. Len ho nemáte komu dať… .
Dnes sa vo vás niečo zlomilo. Na záchode si umyjete tvár a usmejete sa do zrkadla. Máte pre všetečnú tetušku pár vľúdnych slov, ale nakoniec nad ňou len mávnete rukou. Budete sa zabávať. Tešiť sa zo života. Aspoň na teraz. Vykašľať sa na klebetné babky!
foto: pixabay.com
