Nepochybne ich sledujú a zbožňujú aj vaše deti. Nedeľu čo nedeľu si ráno sadajú k obrazovkám zvedavé, čo zasa ten Tomáš s Jankou vymysleli.
Aj na to kvantum originálnych nápadov, ktorými títo dvaja manželia a zároveň kolegovia, mimochodom vyštudovaní bábkoherci, doslova sršia sme sa ich opýtali.
A ešte na ich putovné divadlo Maškrta, maškrtenie, Maškrtníček a kadečo iné…
Celé Slovensko, a nielen jeho detská časť, vás pozná z televíznych obrazoviek, kde každú nedeľu sršíte kreativitou, nápadmi, skvelými receptami a dobrou náladou.
Ešte vás to baví – zabávať nás?
Baví. /smiech/ Máme to šťastie, že sa nám v živote podarilo posplietať profesiu, záľuby, humor a súkromie dokopy. V takejto parádnej kombinácii ide všetko lepšie. Súkromie aj povolanie.
Deti sú neoddeliteľnou súčasťou vášho života. A ako všetci rodičia vedia, sú to úžasné stvorenia, ktoré nás však vedia aj poriadne unaviť a potrápiť.
Vy si tiež niekedy potrebujete od detského sveta oddýchnuť? Ak áno, ako?
Pravdaže. Od „našich televíznych a divadelných detí“ oddychujeme s naším vlastným dieťaťom – Šimonom. Akurát náplň je dosť podobná tej televíznej – niečo dobré si uvaríme, niečo si doma kutíme. Predovšetkým sme spolu. A to je aj pre našu rodinu to najpodstatnejšie.
Pre RTVS pripravujete už druhý úspešný televízny projekt. Pred Zázračným ateliérom to bol rovnako obľúbený Maškrtníček. Dá sa vôbec povedať, ktorá relácia vám bola bližšia a prečo?
Naša večná dilema. Na Maškrtníčku sme mali radi, že bol viac „rozprávkový“. Dalo sa čarovať, hrali sme s bábkami, celý seriál sa niesol v rozprávkove. V Zázračnom ateliéri sa zasa viac venujeme samotnému tvoreniu. Aj tu sa celým formátom nesie slovíčko fantázia, ale skôr v zmysle hľadania tohto daru v sebe samom.
Ešte stále vám nedošli všetky nápady na originálne pomôcky, hračky či ozdoby, ktoré tvoríte, o receptoch ani nehovoriac? Alebo vám aj rodičia detí, vašich divákov, posielajú zaujímavé tipy?
Naši diváci nám najčastejšie posielajú dielka, ktoré vytvoria na základe nášho nápadu či receptu. Samozrejme, kde tu sa nájdu aj veľmi zaujímavé tipy.
Súčasťou Zázračného ateliéru sú i rôzne dobroty, ktoré sami pripravujete. Ste veľkí maškrtníci?
Ach jaj! Veru veľkí! A nemali by sme! /smiech/ Tomáš je v našej dvojici hlavný pojedač sladkostí, koláčikov, tôrt.
A mňa celý život hnevá, že na rozdiel odo mňa to na ňom nie je vidieť.
Možno nie všetci o vás vedia, že ste vyštudovali bábkoherectvo a od roku 1994 prevádzkujete vlastné zájazdové divadlo Maškrta, s ktorým ste za ten čas obehli Slovensko, ale i zahraničie krížom-krážom. Ako často ste počas mesiaca na cestách?
Zázračný ateliér vysielame každú nedeľu, čo znamená týždeň čo týždeň nakrútiť novú časť. Ak si chceme zachovať aspoň aký – taký rodinný život a nehľadieť na nášho dorastajúceho syna len cez Skype, predstavenia obmedzujeme. Popravde, hrávame podstatne menej, ako je záujem.
Spomeniete si, na akom najnevšednejšom mieste ste odohrali svoje predstavenie?
Pred pár rokmi pri jazere na Šrbskom Plese. Zaujímavé bolo aj otváranie košického adventu – pred nami bola naplnená celá Hlavná ulica. Potom sú to hrady /Beckov, hrad v Ľubľane/, námestia, hrali sme aj pri mori na pláži. Nezriedka hrávame aj v obývačkách našich priaznivcov. 🙂
Ste autormi všetkých svojich inscenácií a rozprávok. Ako máte tvorbu rozdelenú?
Janka je v našom tíme písmenkár – scenáre, texty piesní v divadle Maškrta, Maškrtníčku i Zázračnom ateliéri. Tomáš skončil pred VŠMU umeleckú priemyslovku, a tak sa prirodzene postavil k napĺňaniu výtvarnej stránky – divadelné dekorácie, bábky, tvorí všetky artefakty do Zázračného ateliéru.
Keďže ste obaja takí rozlietaní, čo vaša rodina? Ako je známe, ste rodičmi jedného syna. Po kom Šimon je? Zdedil talent po rodičoch?
Všemožne, pragmaticky a veľmi koncepčne sa snažíme si fungovanie našej rodiny ustrážiť. Všetko sa dá, len si človek potrebuje v hlave nastaviť priority. A samozrejme intenzívne využívame obrovskú pomoc starých rodičov.
Nedávno sa začal nový školský rok. Ako to prebieha u vás? Spomeniete si ešte na synove prvé školské dni, aké to bolo?
Príšerné, strašné! Bola to ukážka toho, ako to nemá byť. Vždy, keď sa 1. septembra pozeráme v správách na „sladký“ príspevok o dobrej a ústretovej pani učiteľke, žasneme, ako amatérsky a neprofesionálne to prebiehalo s naším synom. Preplakal prvé dva mesiace, preplakal celý prvý školský deň. A keď sme hľadali pomoc u odborníka /teda jeho pani učiteľky/ dostali sme odpoveď: „Ja vám ho nasilu ťahať nebudem!“
Neoslovila, nepohladila, nevenovala mu vrúcneho slova. A to ešte nechcem otvárať tému o triednej učiteľke na druhom stupni. Irónia, sarkazmus a zosmiešňovanie – niečo také nemá miesto v živote, nieto v školstve.
Vždy ste vedeli, že budete bábkohercami? Čím ste chceli byť ako deti?
Uf, to už je naozaj veľmi dávno /smiech/.
Ďakujeme za priateľský rozhovor aj za vašu úžasnú prácu. Prajeme vám, aby ste mali stále veľa, veľa spokojných, nielen detských divákov, ktorým svojimi predstaveniami vyčarujete úsmev na tvári.
A najmä, aby vás tvorba pre najmenších aj naďalej napĺňala.
(foto: archív Šebovci, divadlo Maškrta)
