S druhou vlnou koronavírusu prišli aj ďalšie opatrenia, ktoré by mali zamedziť jeho šíreniu. Keďže svadby sú udalosťami nadmieru kontaktnými, stretávajú sa tam ľudia z rôznych kútov Slovenska a držanie odstupu je v tomto prípade nemožné, rovnako aj nosenie rúška, ani tie sa nevyhli obmedzeniam.
Rozhorčené nevesty sa preto začali búriť a spisovať petíciu, pretože to vnímajú ako nevhodný zásah do ich jedinečného a vysnívaného dňa. Na jednej strane sa môže zdať, že veď majú pravdu. Na celú vec je ale dôležité pozrieť sa aj z iného uhľa pohľadu.
To spravila aj Erika, ktorá sa vydávala ako onkologická pacientka. Pred svadbou jej vypadali vlasy a bojovala s rakovinou prsníka. Rozhodla sa zareagovať na spomínanú petíciu a na Instagram napísala celý svoj príbeh. Budúcim ženám adresovala silný odkaz, nad ktorým je dôležité sa zamyslieť: „Viete dámy, je jedno koľko ľudí budete mať na svadbe. Dôležité je niečo úplne, ale úplne iné. A napríklad aj to, že vy ešte môžte. Iné to už nestihli.“
Prečítajte si celý príbeh vyliečenej Eriky:
„Keď mi pár dní pred svadbou vypadali vlasy, revala som ako malé dieťa. Tá krivda, ktorú som cítila, tá bezmocnosť z toho že mám len 28 a rakovinu prsníka bola šialená. A do ešte väčšieho šialenstva ma privádzal pocit, že si beriem muža, muža mojich snov a života a ja mu svoje áno poviem v stave v akom som bola. A on je s tým stotožnený, miluje ma a chce ma takú aj onakú, s dvoma kozami aj s jednou, s vlasmi aj bez nich.
Nikomu tento pocit zažiť neprajem. Nie ten, že si vás berie ten najlepší muž na tejto planéte. Ale ten, že sa ako človek sám v sebe boríte s tým, že či je to správne či mu tým nezničíte život.
Brali sme sa na úrade. Na kostol a prípravy nebol čas. Lebo viete, keď máte rakovinu, ste radi, že ste… tu a teraz, s tým a tými koho milujete, s tými, ktorí milujú vás. Nepotrebovali sme okolo nášho áno veľké cerémonie. Potrebovali sme si ho len povedať, zoficiálniť a žiť.
Ako pán a pani. A boli sme šťastní, že sme to stihli. V kruhu najbližších. Lebo aj o tom svadba je. Byť s vašou polovičkou, vašim druhým ja a cítiť tu silu okamihu, ktorá je.
Verte či nie, keď tam stojíte, držíte sa za ruky a dívate jeden druhému do očí, je vám jedno či je tam 50 alebo 150 ďalších ľudí. Ten okamih je len vás a o ňom.
Ďakujem ti môj milý Trapko, že si mi pred viac ako 3 rokmi nedovolil odísť a smela som sa stať tvojou ženou. Hoc to bolo inak, ako sme si naplánovali. Človek mieni, život mení…Ďakujem, že sme to my dvaja stihli. A tam hore pozdravujem tých, ktorým som na svadbu prísť nestihla. Nieže by som nechcela. No život to zariadil inak… Ale sľubujem, raz si s vami všetkými zatrsám. Ale prosím, dajte mi ešte načas.
P. S. A áno, mierim týmito slovami k mne nepochopenej petícií za svadby so 150 hosťami a rozhorčenými nevestami. Viete dámy, je jedno koľko ľudí budete mať na svadbe. Dôležité je niečo úplne, ale úplne iné. A napríklad aj to, že vy ešte môžte. Iné to už nestihli. A verte či nie, im by bolo jedno, že tam môžu mať max 30 ľudí. A nie, nevymýšľam, ja som také nevesty poznala. Áno poznala…. minulý čas od slovesa poznať.“
Zdroj/Foto: Erika Mokry
