S druhou vlnou koronavírusu prišli aj ďalšie opatrenia, ktoré by mali zamedziť jeho šíreniu. Keďže svadby sú udalosťami nadmieru kontaktnými, stretávajú sa tam ľudia z rôznych kútov Slovenska a držanie odstupu je v tomto prípade nemožné, rovnako aj nosenie rúška, ani tie sa nevyhli obmedzeniam.

Rozhorčené nevesty sa preto začali búriť a spisovať petíciu, pretože to vnímajú ako nevhodný zásah do ich jedinečného a vysnívaného dňa. Na jednej strane sa môže zdať, že veď majú pravdu. Na celú vec je ale dôležité pozrieť sa aj z iného uhľa pohľadu.

To spravila aj Erika, ktorá sa vydávala ako onkologická pacientka. Pred svadbou jej vypadali vlasy a bojovala s rakovinou prsníka. Rozhodla sa zareagovať na spomínanú petíciu a na Instagram napísala celý svoj príbeh. Budúcim ženám adresovala silný odkaz, nad ktorým je dôležité sa zamyslieť: „Viete dámy, je jedno koľko ľudí budete mať na svadbe. Dôležité je niečo úplne, ale úplne iné. A napríklad aj to, že vy ešte môžte. Iné to už nestihli.“

Prečítajte si celý príbeh vyliečenej Eriky:

„Keď mi pár dní pred svadbou vypadali vlasy, revala som ako malé dieťa. Tá krivda, ktorú som cítila, tá bezmocnosť z toho že mám len 28 a rakovinu prsníka bola šialená. A do ešte väčšieho šialenstva ma privádzal pocit, že si beriem muža, muža mojich snov a života a ja mu svoje áno poviem v stave v akom som bola. A on je s tým stotožnený, miluje ma a chce ma takú aj onakú, s dvoma kozami aj s jednou, s vlasmi aj bez nich.

Nikomu tento pocit zažiť neprajem. Nie ten, že si vás berie ten najlepší muž na tejto planéte. Ale ten, že sa ako človek sám v sebe boríte s tým, že či je to správne či mu tým nezničíte život.
Brali sme sa na úrade. Na kostol a prípravy nebol čas. Lebo viete, keď máte rakovinu, ste radi, že ste… tu a teraz, s tým a tými koho milujete, s tými, ktorí milujú vás. Nepotrebovali sme okolo nášho áno veľké cerémonie. Potrebovali sme si ho len povedať, zoficiálniť a žiť.

Ako pán a pani. A boli sme šťastní, že sme to stihli. V kruhu najbližších. Lebo aj o tom svadba je. Byť s vašou polovičkou, vašim druhým ja a cítiť tu silu okamihu, ktorá je.
Verte či nie, keď tam stojíte, držíte sa za ruky a dívate jeden druhému do očí, je vám jedno či je tam 50 alebo 150 ďalších ľudí. Ten okamih je len vás a o ňom.

Ďakujem ti môj milý Trapko, že si mi pred viac ako 3 rokmi nedovolil odísť a smela som sa stať tvojou ženou. Hoc to bolo inak, ako sme si naplánovali. Človek mieni, život mení…Ďakujem, že sme to my dvaja stihli. A tam hore pozdravujem tých, ktorým som na svadbu prísť nestihla. Nieže by som nechcela. No život to zariadil inak… Ale sľubujem, raz si s vami všetkými zatrsám. Ale prosím, dajte mi ešte načas.

P. S. A áno, mierim týmito slovami k mne nepochopenej petícií za svadby so 150 hosťami a rozhorčenými nevestami. Viete dámy, je jedno koľko ľudí budete mať na svadbe. Dôležité je niečo úplne, ale úplne iné. A napríklad aj to, že vy ešte môžte. Iné to už nestihli. A verte či nie, im by bolo jedno, že tam môžu mať max 30 ľudí. A nie, nevymýšľam, ja som také nevesty poznala. Áno poznala…. minulý čas od slovesa poznať.“

View this post on Instagram

Keď mi pár dní pred svadbou vypadali vlasy, revala som ako malé dieťa. Tá krivda, ktorú som cítila, tá bezmocnosť z toho ze mám len 28 a rakovinu prsníka bola šialená. A do ešte väčšieho šialenstva ma privádzal pocit, že si beriem muža, muža mojich snov a života a ja mu svoje áno poviem v stave v akom som bola. A on je s tým stotožnený, miluje ma a chce ma takú aj onakú, s dvoma kozami aj s jednou, s vlasmi aj bez nich. Nikomu tento pocit zažiť neprajem. Nie ten, že si vás berie ten najlepší muž na tejto planéte. Ale ten, že sa ako človek sám v sebe boríte s tým, že či je to správne či mu tým nezničíte život. Brali sme sa na úrade. Na kostol a prípravy nebol čas. Lebo viete, keď máte rakovinu, ste radi, že ste… tu a teraz, s tým a tými koho milujete, s tými, ktorí milujú vás. Nepotrebovali sme okolo nášho áno veľké cerémonie. Potrebovali sme si ho len povedať, zoficiálniť a žiť. Ako pán a pani. A boli sme šťastní, že sme to stihli. V kruhu najbližších. Lebo aj o tom svadba je. Byť s vašou polovičkou, vašim druhým ja a cítiť tu silu okamihu, ktorá je. Verte či nie, keď tam stojíte, držíte sa za ruky a dívate jeden druhému do očí, je vám jedno či je tam 50 alebo 150 ďalších ľudí. Ten okamih je len vás a o ňom. Ďakujem ti môj milý Trapko, že si mi pred viac ako 3 rokmi nedovolil odísť a smela som sa stať tvojou ženou. Hoc to bolo inak, ako sme si naplánovali. Človek mieni, život mení… Ďakujem, že sme to my dvaja stihli. A tam hore pozdravujem tých, ktorým som na svadbu prísť nestihla. Nieže by som nechcela. No život to zariadil inak… Ale sľubujem, raz si s vami všetkými zatrsám. Ale prosím, dajte mi ešte načas. P. S. A áno, mierim týmito slovami k mne nepochopenej petícií za svadby so 150 hosťami a rozhorčenými nevestami. Viete dámy, je jedno koľko ľudí budete mať na svadbe. Dôležité je niečo úplne, ale úplne iné. A napríklad aj to, že vy ešte môžte. Iné to už nestihli. A verte či nie, im by bolo jedno, že tam môžu mať max 30 ľudí. A nie, nevymýšľam, ja som také nevesty poznala. Áno poznala…. minulý čas od slovesa poznať. #nechcemnikohonas*at #aletroskusazastavme #laskajeodvoch #vidimtotaktrochainak #dakujem #zemozem #zit #milovat #trapkovci

A post shared by Erika Mokrý (@tak_trocha_inak) on

Zdroj/Foto: Erika Mokry