Každá tehuľka má predstavu o tom, ako svoje dieťatko privedie na svet. Niektoré svoj názor behom tehotenstva zmenia. Vplyvom okolia, informácii, strachu, alebo zdravotného stavu. Naozaj, dnes už môžete cez internet nájsť množstvo informácií o domácich pôrodoch, prirodzených pôrodoch, či necitlivo medicínsky vedených pôrodoch. Stačí si len kliknúť.
V dnešnej dobe ani pôrodný plán nie je ničím výnimočným. A v niektorých nemocniciach ho dokonca aj akceptujú. Síce sa tým hrdia skoro všetky, je to stále len na konkrétnom pôrodníkovi, na ktorého natrafíte.
Aj mamičky Kristína a Marika mali jasno v tom, ako svoje deti privedú na svet. No príroda a ich detičky to zariadili inak, ako si predstavovali.
My vám, v dvoch častiach, prinášame ich zážitky z pôrodov:
Doma? Ani za nič!
Mamka Kristína už čakala svoje druhé dieťatko, preto presne vedela, ako si to želá. Pekne v nemocnici, s epidurálkou, so skúseným doktorom, aby aj tie stehy po nástrihu sa jej krásne zrástli, presne tak, ako pri prvej dcérke.
„Nikdy som si nevedela predstaviť, že by som rodila doma. Čítala som príbehy žien, na ktoré to prišlo už v taxíku, alebo doma vo vani, ja som sa tejto myšlienky hrozila. Aká je to nezodpovednosť, rodiť doma! Čo ak sa stane niečo matke? Alebo čo ak sa stane niečo bábätku? Nemocnica je istota. Tam sa o mňa krásne postarajú, a keby, nedajbože, prišlo ku komplikáciám, som v tých najlepších rukách.“
Vzhľadom k tomu, že Kristína už mala jeden pôrod za sebou, bola presvedčená o tom, že spozná prvotné príznaky blížiaceho sa pôrodu, a presne bude vedieť, kedy utekať do nemocnice. Tašku mala zbalenú už dva mesiace dopredu. Istota je istota, nič nemožno nechať na náhodu. Už si zazmluvnila i pána doktora, presne toho istého, u ktorého prišla na svet aj jej dcérka. Bola so všetkým spokojná, tak načo riskovať.
„Čakala som to už každým dňom. Bola som už dva dni po vypočítanom termíne. Na poradni sa môj doktor vyjadril, že je všetko v poriadku, že zatiaľ nebudeme vyvolávať, počkáme, kým sa dieťatko samé vypýta na svet.“
A tak Kristína čakala a čakala. Sledovala sa, ako ešte nikdy predtým. Pri každom pichnutí, stvrdnutí bola v strehu. Dokonca si aj stiahla aplikáciu na rátanie kontrakcií. Mala svoj plán, a ten nič a nikto nemohol narušiť.
A vtedy prišiel ten deň.
„Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo stať niečo zvláštne. Celý deň som sa cítila výborne. Prala som a vešala prádlo, s dcérkou sme si veselo spievali. Poobede prišiel môj muž domov a nestačil sa diviť mojej nálade. Aby nám ju udržal takú skvelú, pozval nás obe na zmrzlinu. Mali sme krásne popoludnie. Ale dosť ma to zmohlo a prišla na mňa únava. Len čo sme došli domov, zvalila som sa na posteľ a okamžite som zaspala. Manžel, zlatíčko, sa postaral o dcérku, okúpal ju, dal jej večeru a uložil do postele. A ja som to všetko prespala.“
Zobudila sa okolo desiatej na neuveriteľné nutkanie na toaletu a na zvláštne bolesti chrbta. Na toaletu ledva stihla dobehnúť, ale bolesť, ktorá ju znepokojila viac, sa pomaly začala stupňovať. A potom sa začali diať veci neuveriteľne rýchlo.
„Keď som vyšla z toalety, dostavila sa prvá kontrakcia. Bola rýchla a intenzívna. Usúdila som, že je najvyšší čas skočiť do vane a utekať do nemocnice. Kým som ale vošla do vane, dostavila sa ďalšia kontrakcia. Mobil s aplikáciou na rátanie intervalov ostal pri posteli, takže naozaj netuším, v akom odstupe za sebou nasledovali. Ďalšia nastúpila, kým som si dávala rýchlu sprchu. Zmiernila mi ju po chrbte stekajúca teplá voda. Medzitým manžel zavolal k dcérke jeho sestru, ktorá bývala hneď vo vedľajšom paneláku. Nechcela som nič riskovať, z vane som vyšla tak rýchlo, ako som to len zvládala. A vtedy mi praskla voda.“
Kristína sa začala okamžite obliekať. Myslela si, že má ešte čas, presne tak, ako pri pôrode prvej dcérky, kde od prvej kontrakcie po samotný pôrod ubehlo desať hodín.
„Muž už stál nastúpený pri dverách aj s taškou v ruke. Vyšla som z kúpeľne, pripravená na odchod, no prehlo ma v ďalšej kontrakcii. Predýchavala som bolesť, ale v tej chvíli sa dostavili strach a panika. Bola som si istá, že do nemocnice to nestihneme. Ucítila som hlavičku v pôrodných cestách. Skríkla som na muža, nech volá okamžite záchranku. Bol v takom šoku, že sa mu roztriasli ruky a mobil mu z nich vypadol. Záchranku zavolala švagriná.“
Na ten krik sa zobudila aj malá dcérka, ktorú ale švagriná brala hneď do obývačky a pustili si rozprávku. V takýchto situáciách idú všetky výchovné metódy bokom.
„Naozaj som nevedela, čo robiť. Stalo sa presne to, čoho som sa najviac obávala. Nedokázala som racionálne myslieť, hlavička sa už drala von a bolesť bola neuveriteľná. A tak som urobila to, čo si žiadalo moje telo. Postavila som sa na štyri, hompáľala sa v bokoch a nahlas si hmkala. Keď som sa chytila dole, zacítila som hlavičku. Vtedy som skutočne pochopila, že porodím tu a teraz. Bez epidurálky, bez doktora. Pri ďalšej kontrakcií som zatlačila a synček zo mňa vyšiel ako nič. V tej chvíli sa dvere rozleteli a dnu vbehli záchranári.“
V sanitke, kým synček spokojne spal v jej náručí, ju záchranári poriadne prehliadli. Všetko bolo v poriadku. Nebol potrebný ani jeden steh. Keď sanitka dorazila pred nemocnicu, okolo nej sa zbehol snáď celý personál nemocnice na dvojitú kontrolu. Placentu porodila vo výťahu.
Teraz už na všetko spomína s úsmevom, ale sama rozmýšľa, že ak by sa rozhodli pre ďalšie, či by mala odvahu na podobný pôrod.
„Asi nie. Ja som moderná žena, žijem v modernej dobe. Verím doktorom, verím medicíne. I keď nakoniec všetko dopadlo dobre, stále premýšľam nad tým, čo ak by sa niečo skomplikovalo. Istota je istota.“
foto: pixabay.com
