Bolo 18 apríla, keď sa ma malý opýtal: „tak mama, máš rada keď sneží?“. Krátko rozmýšľam a odpovedám: „Áno, mám rada, keď sneží.“ Aj keď si pomyslím, skôr už pre seba, že radšej keby tak snežilo pred Vianocami.
Môj dvojročný syn sa na mňa so záujmom pozerá, či sa teším rovnako ako on. Ja pozerám, ako sedí nalepený nosom na okne obývačky a orosené miesto pod jeho teplým dychom sa zväčšuje. Prstami capká po okne snažiac sa zachytiť naháňajúce sa vločky. Teší sa, rýchlo beží aj na okno do kuchyne, či sneží aj tam. Prebehne na druhú stranu bytu, na okno detskej, s otázkou, či sneží aj tam. Áno, sneží aj za oknom jeho svätyne. Vytešuje sa, skáče, tlieska, hovorí o sánkovačke, stavaní snehuliaka. Z chodby za dverami bytu počujem nejakých susedov, ako sa hádajú, prečo už prezuli zimné gumy za letné. Z vonku počujem reptanie, či sa počasie už ozaj zbláznilo, a že je to každý rok horšie, ako ten predchádzajúci. Z televízie zase šomranie motoristov.
Deti sa tešia úprimne. Smejú sa zo srdca…
Keby ma malý nenakazil svojou radosťou, aj ja by som asi začala hundrať, ako zacapkal čerstvo umyté okná, či ako sa nedá ísť na výlet. Keď vidím tie iskričky v jeho rozžiarených očkách a v ušiach mi znie jeho úprimný smiech, zas aj ja vidím všetko krajšie a hlavne sa teším s ním. Z maličkostí, z tých okamihov, na prvý pohľad bezvýznamných, no práve tie nám robia svet krajším. Už nemyslím na jeho odtlačky rúk na práve umytých oknách, ani na prezuté letné gumy, ani na nemožnosť stráviť víkend typicky jarne… Veď aj ucapkané okná sú krajšie ako nablýskané. Neumyjem ich. Budú pre mňa spomienkou na úprimnú radosť. Deti sú ozaj na naša budúcnosť. Dúfam, a už teraz sa teším, že bude krajšia. Že naše deti sa budú, v porovnaní s nami, viac usmievať a úprimne tešiť. Snažím sa byť pre syna v tomto vzorom a každý deň sa učím tešiť z vecí trochu zabudnutých, ktoré prinášajú radosť. Nevadí, že je to sneh v polovici apríla. Hlavne, že nám vykúzli úsmev na tvári.
Autor: Gabriela Švikruhová
Foto: pixabay.com
