Vaše malé dieťa je ukážkový strachopud. Bojí sa tmy, alebo svetla, cudzích ľudí, bzučiaceho hmyzu, vetra, dopravných prostriedkov….alebo všetkého. Nemôžete ísť k nikomu na návštevu a ani nikoho pozvať k vám, takmer žiadna bežná prechádzka sa nezaobíde bez drámy. Večerné ukladanie do postieľky je učinené utrpenie – pre neho aj pre vás. Tie neustávajúce absurdné a iracionálne obavy vplývajú na celú rodinu a vy ste zúfalá. Zmení sa to vôbec niekedy?
Keby to nebolo také smutné, bolo by to až smiešne. Keby ste sama nevidela, ako sa vaše dieťa trápi, brala by ste to ako žart, alebo úmyselnú provokáciu. Na jednej strane je vám ho strašne ľúto a chcete mu pomôcť. Na strane druhej vás to jeho ustavičné fňukanie a neprimerané reakcie privádzajú do nepríčetnosti. Skúsili ste všetko – nekonečné utešovanie, vysvetľovanie, uplácanie, hrozby, trestanie, krik…nič nefunguje. Navyše si uvedomujete, že veľa opatrení, ktoré ste urobila pod vplyvom „dobre mienených rád“ od okolia, alebo vlastného stavu frustrácie a zúfalstva, mohli vášmu dieťatku stavy úzkosti ešte zhoršiť. Takže ešte k tomu všetkému sa cítite byť vinná…
Čo robíme zle
Väčšina rodičov – a vlastne väčšina ľudí – reaguje na iracionálny strach odmietaním, zľahčovaním, alebo výsmechom. Samozrejme, že to myslíte dobre – chcete, aby si vaše dieťa uvedomilo, že nič nehrozí. Že keď vy nevidíte nebezpečenstvo, ani nikto iný nevidí nebezpečenstvo, tak samé logicky príde k názoru, že žiadne nebezpečenstvo nie je. Logické, ale v praxi absolútne neúčinné, ba priam ničivé. Jednoducho nemáme právo rozhodovať o tom, či sa deti môžu, alebo nemôžu báť. Strach nie je o pravdepodobnosti nebezpečenstva, alebo o racionálnych argumentoch. Je o emóciách.
Prvoradá je empatia
Veci, ktorých sa vaše dieťa bojí, nie sú skutočné, ale ten strach skutočný je. Deti prechádzajú určitým vývojom, kedy nie sú schopné rozoznať realitu od fantázie a žiadne vysvetľovanie jednoducho nezaberá. Veď aj vy sama ako dospelý racionálny človek – nikdy ste sa nebála ísť po hrozivom horore potme do kúpeľne? Alebo, keď ste bola prvýkrát tehotná, nikdy ste sa bezdôvodne nevystrašila, že ste potratila? A pomohlo by, keby vám niekto povedal, že ste „hlúpa“ a „bojíte sa neexistujúceho“ a nech „sa tým prestanete zaoberať“? Asi nie. Len by ste si uvedomila, že niektoré nebezpečenstvo si uvedomujete len vy a cítila by ste sa byť sama. Takto isto to ale pociťuje aj vaše dieťa. Cíti sa ponížené, neschopné a nechápané. A tiež má možno obavy, že vy ako rodič sa dostatočne nestaráte o to, aby bolo v bezpečí. A hanbí sa za to, že je taký strachopud. Každý ďalší nával úzkosti prežije s vedomím, že svojich rodičov sklamalo.
Ako to robiť správne?
Možno neviete, aké je to báť sa neexistujúcej strigy, ale strachu predsa rozumie každý. Tak prejavte svojmu dieťaťu trochu pochopenia. Vo vzťahu k svojmu dieťati zmeňte rétoriku:
Namiesto „To sa naozaj bojíš tohto tieňa?“, povedzte „áno, ten tieň takto vyzerá skutočne hrozivo.“< Namiesto „NIKTO iný sa tu nebojí“ povedzte „Každý sa niekedy bojí, to je normálne“. Namiesto „Nebuď smiešny, bol to len sen!“, povedzte „Po takom strašidelnom sne by som sa aj ja bála.“. Namiesto: „Strašidlá neexistujú, si v bezpečí!“, povedzte „Ochránim ťa pred všetkými strašidlami, postarám sa o to, aby si bol v bezpečí.“
Možno sa obávate, že takto len budete jeho nezmyselné predstavy podporovať, ale detské predstavy majú deti v sebe zakorenené tak či tak. Týmto prístupom sa nastavíte na rovnakú vlnu a dieťa vás bude skôr počúvať ako niekoho „kto tomu rozumie“, než niekoho „kto to nevidí“ .
Dôležitosť poznania
Na počiatku každého strachu je niečo neznáme, čomu nerozumieme. Tak to funguje aj u detských fóbii. Skúsme teda vyšetriť pôvod jeho strachu. Ak vám dieťa tvrdí, že v izbe má strašidlá, jeden večer si ľahnite k nemu do postele a pozrite sa na izbu jeho očami. Možno ide len o podivnú hru tieňov na stene a riešením je presun nábytku, či lampičky. Alebo o konáre stromov narážajúce na okennú tabuľu. Alebo o iný, jednoducho vysvetliteľný úkaz. Každopádne je účinnejšie vysvetlenie – „pozri, presne tieto veci vyzerali v tme ako hrozivý čert a preto si sa bál“, ako „v tvojej izbe žiadny čerti nie sú, lebo čerti neexistujú, takže sa nemáš čoho báť.“
Detský strach je zložitý a intenzívny a jednoducho neexistuje návod v niekoľkých krokoch ako sa ho zbaviť. Existuje len „ten správny“ spôsob ako naň reagovať. Vyjadriť svojim deťom podporu samo osebe nevyrieši celý problém, ale je dôležitým krokom k postupnému procesu zmierovania detí so svojimi úzkosťami.
Zdroj: L. COHEN, Jak zachádzet s dětským strachem | Foto: pixabay.com
