Naša čitateľka Jana sa s nami podelila o svoj príbeh a obavy o jej synovca. Jej sestra s manželom žili na dedine, kde aj ona, neskôr sa však kvôli lepšej pracovnej ponuke presťahovali do blízkeho mesta. Jej sestra sa tešila, že pôjde do práce a malý Tomáško do škôlky a nájde si nových kamarátov.
Do škôlky však nechodí, pretože v každej bolo niečo zlé. Pozná svoju sestru veľmi dobre a vie, že to preháňa. Vcítila sa do svojej role matky až príliš a myslí si, že vie všetko najlepšie. V jednej škôlke mala možnosť ostať po príchode o čosi dlhšie, kým si dieťa nezvykne. Chcela tak chodiť celý týždeň, po troch dňoch jej navrhli, aby skúsila odísť, pretože Tomáško sa rýchlo adaptoval. Už sa tam nevrátila.
Výsledok? Tomáško do škôlky nechodí, kamarátov nemá, celé dni s ním trávi jej sestra alebo jej manžel. Áno, starajú sa o neho, ale chlapec je veľmi hanblivý, plachý a veľmi fixovaný na matku. Keď Jana príde a chce ho niekam zobrať, chlapec nechce ísť, pokiaľ nepôjde aj jeho mama alebo oco. Dokonca ani na ihrisku sa nehrá s druhými deťmi a nesnaží sa kontakt ani nadviazať.
Jana má pocit, že to však pre jeho vývoj nie je zdravé. Sestre to už naznačila, ale nemalo to žiaden úspech. Nevie, ako jej to povedať narovinu bez toho, aby sa pohádali. Jana ich má veľmi rada a nechce s nimi prerušiť kontakty. Rozmýšľala, že sa porozpráva s jej manželom, ale on celú výchovu prenecháva Janinej sestre, keďže je ženou v domácnosti. Tomáško je veľmi rozumný chlapec, rozpráva však ako malý dospelý a Jana si nevie predstaviť aké to bude, keď bude musieť ísť do školy. Navštívila preto psychologičku, aby zistila ako konať. Čo jej teda poradili?
Hyperprotektívna (prehnane ochraňujúca) starostlivosť je u určitej skupiny rodičov vážny problém. Ide o oddanú lásku a starostlivosť, pozornosť je však poskytovaná v nezdravej miere. Tento typ starostlivosti je problematický aj preto, že ide o vzťah závislosti a tam, kde je závislosť, tam nemusí byť skutočná láska. Takíto rodičia sú vlastne závislí na starostlivosti o dieťa a tak ho nepozorovane robia závislým na nich. Fakt, že je dieťa závislé na matke či otcovi, rodiča plní pocitom nenahraditeľnosti.
Také dieťa nemá starosti, ale nepozná ani radosť s niekým iným, ako s rodičmi. Pričom kolektív vrstevníkov je pre zdravý psychický vývoj dieťaťa dôležitý. Socializovanie sa totiž bude sprevádzať dieťa celý život. Rieši konflikty, ale zažíva aj pozitívne veci ako spoločné zdieľanie radosti a podobne. To všetko prebieha bez dozoru rodičov, ku ktorým sa ale dieťa stále rado vracia. Je nutné tieto skúsenosti dieťaťu dopriať, aj keď sa občas vráti zo škôlky s tým, že mu niekto nechcel požičať hračku. Aj to je jedna z typických skúseností, ktoré musí nadobudnúť pre svoju budúcnosť a zdravý vývin.
Dusivá láska, neumožňujúca sa zdravo a včas od rodičov emancipovať, spôsobí ťažkosti nielen dieťaťu, ale aj rodičom. O to väčšia frustrácia nastáva u rodičov, keď sa chce dieťa v neskoršom veku z tohto vzťahu a závislosti vyviazať. Krízovým obdobím je hlavne puberta.
V prípade hyperprotektívneho rodiča je potrebné nájsť pre neho aj iný zdroj radosti ako je dieťa a jeho starostlivosť. Pre rodiča môže byť práca frustráciou, pretože nemôže s dcérou či synom tráviť toľko času, koľko by chcel. Ale zamestnanie, hoc len na polovičný úväzok, zabraňuje hyperprotektívnej starostlivosti. Pokiaľ rodič nechce alebo nemôže pracovať, existujú aj iné spôsoby, ktoré nezdravému upnutiu zabraňujú – rôzne koníčky či iný individuálny spôsob starostlivosti o seba samého.
Ak si to rodič neuvedomuje a celú situáciu chce riešiť iný člen rodiny (ako v tomto prípade teta), je potrebné skúsiť zobrať chlapca na víkend ku sebe, kde môžete ukázať zdravší model starostlivosti. Môžete zobrať dieťa na ihrisko alebo niekam inam do detského kolektívu, hoc požičanie hračiek môže byť zo začiatku ťažké.
Porozprávať sa s proaktívnou mamou či otcom narovinu je tiež možnosť, ale určite musíte rátať s tým, že váš vzťah môže na istý čas ochladnúť, keďže si to môže zobrať príliš ku srdcu. Najdôležitejšie je byť úprimný. Ak nebudú rodičia na tieto rady nijako reflektovať, je to ich právo a viac s tým neurobíte nič. Potom je potrebné už len veriť v psychickú silu samotného dieťaťa. Detská duša po kolektíve túži, ale jeho cesta môže byť krkolomnejšia, avšak časom si samo nájde spôsob, ako sa priblížiť k ostatným deťom.
Foto: pixabay.com
