Bol si dievčatko, či chlapček? Neviem a nechcem vedieť. Poznanie, či som stratila synčeka, alebo dcérku, by bolo prvým krokom dať ti meno. Prvým krokom mimovoľne vyberať vo výkladoch hračkárstva darček, ktorý by sa ti páčil. Prvý krok vidieť ťa v každom dieťati, čo stretnem. Prvým krokom k môjmu úplnému šialenstvu.
Do môjho života si vstúpil v dosť nevhodnú dobu… S tvojim ockom…no, vlastne sme v tom čase už dávno neboli spolu…len sme o tom ešte nevedeli. Roky chodenia, rozchodov a partnerských kríz. Tá nenápadná druhá čiarka na tehotenskom teste…ten dôkaz, že existuješ…veľmi ma to vystrašilo. Hanbím sa za to, ale myšlienka na interupciu, bola to prvé, čo ma napadlo. Jednoduché riešene problému, nebudem ani prvá, ani posledná, stačí jeden deň dovolenky, možno len pol … Ale už po prvých sekundách som začala o tebe uvažovať ako o mojom bábätku. Prisahám, prisahám ti, že odvtedy som ťa nikdy nevnímala inak. A po tom rozhodnutí som ťa chcela. Musíš mi veriť. Veľmi, veľmi som ťa chcela.
Povedala som o tebe ockovi. Neviem, či som dúfala, že sa vďaka tebe dáme znova dokopy…naozaj si nespomínam. On si to myslel…Dokonca ma obvinil, že som otehotnela úmyselne, aby som si ho udržala. Každopádne, zoči-voči možnému otcovstvu prišiel k poznaniu, že ja „nie som tá pravá“, že on si so mnou „nevie predstaviť život“ a vôbec, že na toto „nie je ešte pripravený“. A z „pauzy“, alebo ak chceš „krízy“ sa stal definitívny rozchod.
Túžim ti povedať – túžim tomu uveriť – že rozchod s tvojím ocinom bol moja veľká obeta pre teba. Že aspoň TOTO som bez váhania pre teba urobila. Ale nie je to tak. Pravdou je, že to ty si pomohol mne. S tebou pod srdcom som dokázala to, čo som nedokázala sama celé roky. Vidieť ho aký skutočne bol, vytriezvieť z tej nezmyselnej posadnutosti (už dávno to nebola láska), uveriť, že dokážem žiť aj bez neho.
To ty si mi vlial silu do žíl. Sústredila som sa na organizovanie nášho nového života. Cítila som vzrušenie, strach a neuveriteľnú radosť zároveň…ako pred neznámym, nebezpečným, ale nádherným dobrodružstvom.
Na ultrazvuku som ťa konečne uvidela. Čakala som neforemnú žubrienku, ale hneď som v tebe videla malinkého človiečika. Nádherné bábätko, vraj veľkosti fazuľky, ktoré si so záujmom prezeralo svoje ručičky. Hneď som si ťa zamilovala. Zdal si sa mi dokonalý. A je krutá irónia, že zanedlho potom sa začala moja – naša nočná mora. Screeningové vyšetrenie nedopadlo dobré. Verila som, že si úplne v poriadku, ale vzhľadom na vážny výraz gynekológa a moju túžbu prežiť tehotenstvo v úplnom pokoji, som sa odhodlala pre ďalšie vyšetrenie – z odberu plodovej vody. Možno som to nemala robiť…Možno, keby som to neurobila, teraz by som ťa držala v náručí a boli by sme napriek všetkému šťastní. Nepočula by som ten hrozný verdikt…vaše dieťa bude postihnuté Downovým syndrómom. Je to isté.
Pamätám si ten okamih, ktorý rozhodol o tvojom osude – o osude nás oboch. Chcela som zaplatiť bežný nákup, ale na karte som nemala dosť finančných prostriedkov. 23,80€. To bola suma, ktorá bola pre mňa privysoká. Do výplaty mi chýbalo ešte vyše týždňa, a ja – keďže som už niekoľko dní chodila ako v zlom sne, som si neuvedomila, koľko peňazí som vyhodila za tie sprosté testy. A keď som ponižujúco hľadala v peňaženke a po vreckách posledné mince, aby som dorovnala rozdiel, tá hrozivá realita ma udrela priamo do tváre. Úprimne sa tešiť na bábätko, ktoré budem vychovávať sama, chcelo riadnu dávku optimizmu hraničiaceho s až neskutočnou naivitou. Ale rozhodnúť sa starať o postihnuté dieťa….JA a TU na Slovensku?…Regulérne bláznovstvo. Veď ja nemám ani auto, nájom už teraz ledva stíham zaplatiť, nikdy som si nenašetrila ani na dovolenku…Mám nechať svojich rodičov s podpriemernými platmi, aby dotovali svoju dospelú dcéru a naveky choré vnúča? Alebo sa roky vláčiť po súdoch s jeho otcom, aby sa aspoň sčasti podieľal na nákladoch? A stačilo by to vôbec? Čo môžem svojmu chorému bábätku ponúknuť? Čo, okrem živorenia a trápenia?
V 20tt tehotenstva mi ťa vzali… nechala som ich, aby mi ťa vzali…zabila som ťa….Bola som presvedčená, že konám správne – nie len pre seba, ale aj pre teba. A odvtedy nedokážem na teba prestať myslieť… Tie argumenty, ktoré sa mi zdali také rozumné, tak nespochybniteľné, mi začali pripadať hlúpe…sebecké…úbohé. Nie si už so mnou, lebo som sa nedokázala pre teba obetovať. To je pravda, to je jediný dôvod.
Tvoj ocko sa ozval chvíľu po „zákroku“. Vraj ho to mrzí a chce sa so mnou o tom porozprávať. Neviem, odkiaľ sa to dozvedel, ale nechcela som sa s ním stretnúť. Nenávidím ho! Nie, to asi nie je celkom pravda…ja len pri spomienke na neho pociťujem zúrivosť a sklamanie. Viem, že to nie je fér. Že to bolo len a len moje rozhodnutie… Ale ja sa už zrejme nikdy nezbavím myšlienky, že keby sa ON zachoval ako muž, keby mi poskytol potrebnú podporu….možno by som bola aj ja dostatočne silná… Možno…
„Netráp sa, si mladá, ešte si založíš rodinu, budeš mať ešte deti…veľa zdravých detí…“ utešovala ma kamarátka. Ale ja pochybujem. Čo ak už sa mi žiadne bábätko nebude chcieť narodiť…Po tom, čo som vykonala tebe? Odhodila som ťa, lebo si malo byť …iné. Lebo to malo byť trošku ťažšie…lebo nebola „vhodná doba“.
Keby som sa rozhodla inak…otázku, ktorú si budem pokladať naveky. Už to bude rok… Keby si sa narodil, teraz by si možno ležal vedľa mňa v postieľke po mojej sesternici. Ja by som ti mohla hladiť jemnučké vlásky a počítať pršteky na ručičkách. Trápila by som sa, ako to zvládneme, pozerala by som do budúcnosti a videla by som samé prekážky. Ale bolo by to také zlé? Teraz sa pozerám do budúcnosti a vidím…NIČ. Len prázdnotu. Kde si anjelik môj? Odpustíš mi niekedy? Dá sa to vôbec?
Foto:pixabay.com
