Kedy je príliš skoro, alebo naopak, príliš neskoro priviesť na svet bábätko? Naši odborníci, doktori, spoločnosť a hlavne rodina, v tom majú jasno: „Pred dvadsiatkou je žena veľmi mladá, po tridsiatke veľmi stará.“
Ale čo v prípade, ak sa „zadarí“ skôr, alebo naopak, „nedarí“ skôr. My veríme, že všetci to s nami – s vami myslia dobre, ale najlepšie bude rozhodnutie nechať na nás, ženy. My vám prinášame krásne spovede mamičiek, z ktorých sa každá rozhodla priviesť na svet potomka v rôznom veku. A dokážeme, že nikdy nie je skoro či naopak, neskoro, že záleží len a len na rodičoch a ich láske.
Claudia: „Dcérka je môj zmysel života i moja učiteľka.“
Claudia mala iba 18 rokov, keď zistila, že čaká bábätko. Keďže jej aj partnerovi rodičia mali deťúrence v mladom veku, iba pokračovali v rodinnej tradícii.
„Samozrejme, na začiatku to bol šok pre mňa aj partnera. Ani nie tak kvôli veku, ale vôbec som sa necítila byť pripravená na materstvo. Čítala som rôzne knihy, príručky ako vychovávať deti, ale realita je úplne iná. Ale ako mi rástlo bruško, cítila som pohyby, tak som prišla na to, že byť matkou znamená milovať svoje dieťa. Vzhľadom na nízky vek som nemala žiadne komplikácie. Ani počas tehotenstva, ani počas pôrodu, po necelých dvoch hodinách na sále, bola dcérka vonku.“
Kým jej rovesníci a priatelia riešili vysokú školu, nástup do zamestnania, diskotéky, zábavy, ona sa už zodpovedne starala o nový život: „Okolie aj priatelia sa s nami tešili, podporovali ma, za čo im všetkým veľmi ďakujem. Až v takýchto vážnych situáciach naozaj pochopíte, že záleží na tom, akých ľudí máte okolo seba a kto za vami stojí. Samozrejme, že som svoje kamarátstva s nástupom materstva trochu preriedila. Väčšina mojich dobrých kamarátok chodí na výšku, alebo už tiež má svoje rodiny a s nimi sa stretávam najčastejšie. Predsa len, viac máme o čom „pokecať“, deti sa majú s kým vyhrať, ockovia majú s kým chodiť na pivo. A občas sa stretneme aj s tými naj priateľmi, s ktorými mám o čom rozprávať a viem sa sem-tam zabaviť.“
Nikdy nemala pocit, že by jej skoré materstvo niečo vzalo: „Práve naopak. Vidím to tak, že ak by som nemala dcérku, nemala by som zmysel života, nemala by som pre koho žiť. Nemala som predtým žiadne ciele, sny ani priority. Materstvom sa mi práve naopak, otvorili oči, a viem o čom je život. Našla som si prácu, ktorá ma napĺňa. Pracujem s detičkami v školskej družine a chcem sa posúvať ďalej. Nestáť na jednom mieste. Pozerať sa na svet inými očami. A pochopila som, čo je skutočná materinská láska. A že milovať, je nadovšetko. Určite by som pri druhom dieťatku urobila veci inak, ale naučila som sa na vlastných chybách. Ale dcérku by som nevymenila ani za nič.
Každej žene prajem zažiť to, pretože byť matkou je ten najkrajší pocit na svete a je jedno či má 30, 20 alebo 16. Ak matka miluje svoje dieťa, dokáže aj nemožné. Mladým mamičkám, ktoré práve zistili, že čakajú bábätko, by som chcela odkázať, že život sa s dieťatkom nekončí, práve naopak, začína. A je len na tebe, akú cestu mu ukážeš. Tak ako sa pravdivo vraví, že „pôrod je jediné rande naslepo pri ktorom vieš, že to bude láska na prvý pohľad.“ My mladé máme ešte veľa energie a síl, a ľavou zadnou to zvládneme. Ty to dáš, ty na to máš, veď sme predsa ženy a sme silné a nezastaviteľné!“
Henrieta: „Deti som stále milovala, ale na svoje som si radšej počkala.“
Henrieta mala 28 rokov, keď si uvedomila, že je ten správny čas na dieťatko.
„Deti som vždy mala rada a nikdy som nezapochybovala o myšlienke, mať vlastné dieťa. Mojím blízkym som neraz liezla na nervy s tým, ako som sa rozplývala nad detičkami v kočiarikoch. A potom došlo na otázky: „nechceš už mať svoje?“ No bola som vo veku, kedy som sa chcela na detičky len milo pozerať, postrážiť ich, pohrať sa s nimi na pár hodín. V tej dobe som si chcela ešte užívať, cestovať, venovať sa koníčkom. A aj napriek mojej láske k deťom ma materstvo ešte nelákalo.“
Až potom prišiel zlom a povedala si, teraz je ten správny čas. A to prišlo raz-dva: „Keď menštruácia meškala, čo bolo u mňa podozrivé, keďže vždy prichádzala presne na čas, urobila som si test, ktorý bol pozitívny. So slzami v očiach som manželovi oznámila radostnú novinu, a ten reagoval priam ukážkovo. Slzy v očiach, dal mi pusu a silne ma objal. Mojej mamke som to povedala hneď, ale ostatnej rodine sme to chceli povedať až po absolvovaní lekárskych prehliadok, keď budeme mať všetko potvrdené, ale nevydržali sme to. Manžel sa preriekol pred svojimi rodičmi a postupne sa to dozvedeli všetci. Aspoň sme mali krásny vianočný darček.“
I keď sa na začiatku tehotenstva objavili malé problémy, krvácanie, nevoľnosti, a doktori jej naordinovali „kľudový režim“, tehotenstvo mala v podstate pokojné: „Po prvom trimestri som si tehotenstvo začala naplno užívať. Tešila som sa z každého pohybu drobca, z každého vyšetrenia, keď som videla, že malý je zdravý a všetko je v poriadku. Ale potom prišiel termín pôrodu a nič sa nedialo. Drobcovi sa na svet akosi nechcelo, prenášala som asi týždeň. Tak mi začali pôrod vyvolávať, ale nakoniec som aj tak skončila na sekcii. Ale našťastie sa malý narodil zdravý, i ja som bola onedlho v poriadku.“
Na rolu rodičov sa už dopredu svedomito pripravovali a obaja si dieťatko užívajú plnými dúškami: „Po narodení sa nám život síce zmenil, ale v pozitívnom slova zmysle. Zrazu sme mali doma „drobátko“, ktoré sa nám postaralo o zábavu a ktoré nám parádne zorganizovalo čas. Síce to bolo náročné obdobie, no boli sme na to dvaja, manžel mi veľmi pomáhal a doteraz pomáha. Materstvo ma učí byť obetavejšou a trpezlivejšou. Pozerám sa na veci s nadhľadom. Užívam si každý jeden deň a ďakujem za to, že mi bolo dopriate byť mamou, pretože v dnešnej dobe to nie je samozrejmé. Môj synček mi robí každým dňom obrovskú radosť svojimi pokrokmi, či rozkošným úsmevom. Je mojim veľkým šťastím a veľmi ho ľúbim. Ja si myslím, že rozhodnutie mať prvé dieťa vo veku, v akom som ho mala, bolo rozumné a preto, ak by som sa mala ešte raz rozhodnúť, určite by som nič nemenila. Myslím, že som sa stala matkou presne v ten správny čas.“
Alenka: „Keď to má prísť, tak to príde nezávisle od veku.“
Alenka mala 34, keď sa po zrelej úvahe rozhodla, že už je čas. Mala svojich synovcov, ktorým venovala svoj čas a energiu. Sama sa cítila ako prerastené dieťa, ktoré sa nevie postarať ani sama o seba, nieto o dieťatko:
„Ja som bola presne ten typ, ktorý deti veľmi nemusel. Okolo mňa sa už skoro všetci množili, ale mňa akosi biologické hodiny stále obchádzali. Mala som veľa synovcov, s ktorými som bola prakticky stále. Chodievala som s nimi do prírody, kina, koncerty, čítala som im, kreslila si s nimi, a možno preto som necítila potrebu mať svoje. Ani keď mi už odbilo tridsať. Všetci do mňa už „hučali“: Tak kedy, tak kedy? A ja stále to svoje: Keď príde čas. Vedela som, že keď budem pripravená, bude pripravené aj moje telo, aj moja myseľ.“
Nepočúvala okolie, počúvala seba a svoje telo: „A ono to prišlo. Jedného dňa som sa zobudila a uvedomila som si, že je čas. Najviac som asi prekvapila môjho partnera, ktorý o dieťatku sníval skoro od prvého dňa, čo sme sa stretli, ale trpezlivo čakal niekoľko rokov, kým k tomu došlo. Po prvom pokuse, ktorý skončil, bohužiaľ mimomaternicovo, som otehotnela skoro okamžite. Tehotenstvo som si užívala plnými dúškami. Nemala som ani nevoľnosti, ani problémy, všetko bolo v najlepšom poriadku. Až na jednu maličkosť, že sa malý v brušku odmietol otočiť hlavičkou dole. A tak vyšiel von sekciou.“
Prvé mesiace boli neskutočne ťažké: „Prvé, čo som si so svojim dieťatkom uvedomila bolo, že na materstvo vás nikto nepripraví. Žiadne knihy, príručky, kurzy. Všetko sa musíte naučiť za pochodu. Môj synček bol odmalička veľmi náročný a tvrdohlavý. Hneď vedel čo chce, ako to chce a dával to patrične hlasno najavo. Avšak s láskou, ktorú sme obaja s mužom cítili k nášmu bábätku, sme to zvládli. Stále tvrdím, že kde je vôľa, tam je cesta. Môj syn bolo to najkrajšie, čo sa mi v živote stalo.
Nie, neľutujem ani sekundu z môjho rozhodnutia, počkať si na svoje dieťatko, o to viac si ho užívam. Nočné vstávanie, respektíve nespanie som mala nacvičené z doby pred materstvom, aj rockové koncerty môjho syna mi nepripadali tak hlasné. Hoc mi moje okolie dookola „húdlo“, pohni si, starneš, ja to tak necítim. Pri synčekovi som omladla o desať rokov. Nebojím sa, čo bude zajtra, nikam sa neponáhľam, plne si užívam každú sekundu. A aká je výhoda? Moji synovci sú už dostatočne veľkí na to, aby mi syna postrážili, keď sa budem chcieť ísť niekedy zabaviť.“
Monika: „Je to ťažšie, ale nebojte sa ísť za svojim šťastím.“
Monika si už užívala 19 ročného syna, keď sa jej narodil druhý, vytúžený synček, o ktorého sa s manželom roky snažili. „Nakoniec sme to skúsili s umelým oplodnením a podarilo sa. Synček sa mi narodil vo februári, keď som oslávila 43 rokov. Manžel sa veľmi tešil, keďže on ešte deti nemal. Aj okolie nás veľmi podporovalo, keďže vedeli, čím sme si prešli na svojej ceste k dieťatku.“
Nezaobišlo sa to bez negatívnych komentárov: „Ale iba od zdravotníckeho personálu, keď som bola niekoľkokrát v tehotenstve hospitalizovaná. Mala som v tehotenstve problémy, krvácanie, bolesti, tvrdnutie bruška. Ale okrem diagnostikovaného diabetu nemali komplikácie s mojim vekom nič spoločné. Porodila som v ukončenom 38. týždni synčeka, s mierami 3790 g/53 cm.“
Druhé materstvo si oveľa viac užíva a nič neľutuje na ceste, po ktorej sa vydala: „Neponáhľam sa do práce, a malému, vysnívanému synčekovi sa môžem naplno venovať. Nemám pocit, že by mi neskoré tehotenstvo niečo vzalo, alebo že by ma v niečom obmedzovalo. Nič by som na svojom rozhodnutí nemenila, ani nič neľutujem. Dieťa je dar, a ja som vďačná, že môžem byť mamou. Možno je to trochu ťažšie, keď má žena 20 rokov, ale pokiaľ sa žena cíti a má podporu rodiny, treba ísť za svojim šťastím. Je pravda, že môžu hroziť určité riziká, či už pre dieťatko, alebo pre matku, ale ak je túžba silná, netreba to vzdávať.“
