Bol krásny májový deň, slnko svietilo, vtáky spievali a Klára sa učila na skúšku. No, učila, veď to poznáte, sociálna sieť zapnutá a skriptá rozložené, keď zrazu cinkla správa. Skriptá jej vypadli z rúk. Ozval sa chlapec, ktorého vždy túžila mať len pre seba. Ale osud to chcel inak. Privrela oči a spomienky jej zaleteli ďaleko, ďaleko dozadu.
S Jankom sa prvýkrát stretla, keď mala 8 rokov, na krstinách sesternice. A už vtedy sa jej o dva roky starší chlapec zapáčil. Rokmi sa náklonnosť z jej strany prehlbovala pri každom stretnutí, hoci boli vždy len náhodné.
Minulosť
Najčastejšie sa stretávali u jej tety, ako deti na prázdninách. Hrali sa pri potoku, na dvore, behali s ostatnými deťmi po dedine. Klára však v puberte nemala sebavedomie na rozdávanie, nebola ako iné dievčatá z triedy. Mala nejaké kilá navyše, a to ju trápilo, bola skôr introvert, rada čítala a vo všetkých zaľúbených pároch z kníh si predstavovala seba a jeho. Naozaj málokedy sa dala do reči s chlapcom, s týmto jediným by aj chcela, aj sa jej akosi nedalo. Zato jej v hlave aj po rokoch znejú dve jeho vety, prvá pochvalná: „Jéj, akú máš peknú pyžamu,“ a druhá túžobná: „Keby som sa aj ja tak mohol po niekom vešať.“ (Malá sesternica svoju obľúbenú Kláru objímala okolo krku a vešala sa na jej chrbát vonku v záhrade.) Tie dve vety ju mátali a často rozmýšľala, či aj ON niečo k nej cíti, či by sa mu mohla vôbec páčiť, ale usúdila, že nie, že taký pekný chalan si predsa môže vyberať a isto by si nevybral práve ju.
Keď sa dostal na strednú školu, vídala ho ešte menej, a tak snívala s otvorenými očami. Snívala, ako raz budú spolu, ako pôjdu na rande, do kina, ruka v ruke, ako ju tými krásnymi, plnými perami pobozká. Predstavovala si kadečo, však už mala pätnásť, potom osemnásť, dvadsať. Dokonca schudla a jej sebavedomie výrazne stúplo, no osud jej neprial a niekoľko rokov sa nevideli.
Až raz, prišla na zastávku autobusu a ON tam bol tiež. Srdce jej bilo ako splašené, prehodili pár viet, ponúkol jej pomoc s kufrom pri nastupovaní, ale ona odmietla: „Ďakujem, zvládnem to, nie je ťažký,“ a usmiala sa. Janko cestoval ďalej, tak si sadol k oknu a ona si prisadla. Rozhovorom im cesta celkom príjemne a rýchlo ubiehala. V tom zelenom autobuse zrazu padla otázka: „A priateľa máš?“ Klára nemala, ale tú istú otázku jemu nepoložila. Rozlúčili sa a ona pokračovala vo svojom snívaní. Pri každom stretnutí s ním ju v bruchu šteklili motýle a bola takmer v siedmom nebi, ale stále akosi neverila, že by mohol mať o ňu záujem.
Prítomnosť
A teraz? Teraz jej pípajú správy od neho. Otvorila oči a čítala. Nemohla uveriť vlastným očiam. Pozýva ju na kávu. Ale na ňu predsa čaká dôležitá skúška, nemôže sa len tak uliať. Ospravedlnila sa, že možno inokedy a z nasledujúcej konverzácie sa dozvedela to, čo si celé roky nechcela pripustiť a len o tom snívala. Janko napísal, že k nej cítil to isté, čo ona k nemu! Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou! Teraz? Teraz, keď ju o pár mesiacov čaká svadba? Tuho premýšľala, čo urobí s touto informáciou. Miluje predsa svojho budúceho manžela, ale stále ju to ťahá aj k Jankovi. Bála sa zahrávať s citmi oboch mužov, nerada riskuje. A čo je horšie, je typická Váha, stále váha a nevie sa rozhodnúť. Keď sa však dozvedela, že o pár týždňov ON odchádza do Austrálie, bola rada, že odmietla pozvanie na kávu a že na svojom živote nebude nič meniť. Miluje svoj domov, nevedela by si predstaviť život nikde inde na svete, ďaleko od rodiny, priateľov. Vymenili si ešte pár riadkov a zhodli sa na tom, že boli obaja hlúpi.
Možno to bola chyba, možno to tak malo byť. Čas sa vrátiť späť nedá. Klára má však z tejto nenaplnenej, platonickej lásky jedno veľké ponaučenie: hovoriť ľuďom, čo k nim cíti, nenechávať si to pre seba, objať či pobozkať. Obaja už majú svoje rodiny a sú v nich šťastní, milovaní a spokojní. Klára si však na svoju platonickú lásku občas spomenie s úsmevom na perách a raz o nej porozpráva svojim deťom aj vnúčatám.
Foto: pixabay.com
