Smutný príbeh ženy, ktorá ešte sama nevedela, čo chce.
„Som tehotná,“ vyhŕkla nahlas. Poobzerala sa okolo seba, a zistila, že nablízku nikto nie je. S úľavou vydýchla. Tak toto je problém!
Daniela mala ešte len 16 rokov, keď prišla na to, že je tehotná. Našťastie, aspoň pre ňu, o dieťatko prišla. O necelý rok neskôr však opäť zistila, že je v tom. Odrazu nevedela, čo bude robiť. Bolo jej jasné, že školu nedokončí. Bolo jej to ľúto, hoci ju vôbec nebavila.
Rozhodla sa, že o tehotenstve nikomu nepovie, až kým sa s tým nebude dať nič robiť. Bála sa, že by ju mama poslala na potrat, a ona predsa to dieťa chcela.
Otcom dieťaťa bol Dávid. Bol iba o tri roky starší ako ona, ale nikomu to neprišlo divné. V tej dobe. Daniela sa s ním však zahrávala. Neľúbila ho, a už vôbec si ho nechcela vziať. Uvedomovala si, že ak sa mama dozvie, kto je otcom, bude naliehať, a svadba bude. Napadlo ju, že mame zatají, kto je otcom dieťaťa.
Vedela, že jej mama tým nebude nadšená. Sama mala deti príliš skoro, mala ukončenú iba základnú, vtedy ešte osemročnú školu, a dokopy toho veľa nedosiahla. Jedine to, že mala dve deti. Ju, Danielu, a jej brata Mareka. Teraz mala 40 rokov, bola čerstvo rozvedená, keďže otec od nich odišiel, nakoľko si našiel milenku a na jej hlave ostala hanba. Pracovala ako predavačka, takže jej plat nebol bohvieako veľký. Museli si s tým ale vystačiť. Ich otec im nedával ani halier. A brat Marek, 22 ročný, stále nepracoval. Neustále sa flákal s kamarátmi, a mama zaňho potom musela platiť dlhy.
Daniela tušila, že z toho bude doma problém….
O 4 mesiace neskôr
„Čože si?“ spýtala sa jej mama a neveriacky sa na ňu zahľadela.
Daniela sklonila hlavu. Na tento okamih sa pripravovala už dosť dlho. Zdvihla zrak a zadívala sa mame do očí. „Som tehotná.“
Mama klesla do kresla. „Ako dlho to už vieš?“
„Už štyri a pol mesiaca.“
„Ty si v štvrtom mesiaci a mne si o tom nič nepovedala?“ zúrila Zita.
„Bála som sa, že ma pošleš na potrat,“ hlesla Daniela a triasla sa ako osika. Čakala na hociakú reakciu, ale aj tak ju mama prekvapovala.
„Ja? Za čo ma máš? Nikdy by som ťa tam neposlala! Vari si myslíš, že by som dokázala zabiť svoje prvé vnúča?“ opýtala sa potichu, akoby jej zlyhal hlas.Daniela sa na ňu zadívala. „Takže…“
„Vychováme ho, hoci to nebude ľahké… Ešte mi povedz, vieš kto je otcom?“ Neodpovedala jej na otázku, iba pokývala hlavou na znak súhlasu.
„Vie o tom?“ Naznačila súhlas. „A ako si to predstavuješ? Prečo o tom nevie?“
„Nechcem, aby to vedel…“
„Ale, prečo?“
„Lebo ho neľúbim, preto! A ja nebudem žiť s niekým, koho nemám rada, iba preto, že ma priviedol do iného stavu! Nechcem skončiť ako…“ nedopovedala, ale jej mama pochopila.
„Len to dopovedz. Nechceš skončiť ako ja. Chápem. Práve preto ťa v tom budem podporovať, hoci, to že sa tvoj otec zachoval ako hajzel, to neznamená, že aj iní sú takí.“
„Ja viem, ale ja s ním nechcem nič mať.“
„Ale už máš, teda, budeš mať.“
„Nejak to zvládneme…“
A je to tu. 17.10.1994. Dnes o 7:42 sa narodila Tatiana. Nastali však mnohé komplikácie. Keďže sa narodila o dva mesiace skôr, musela ísť do inkubátora. Mala slabé pľúca i srdce, hrozilo, že neprežije.
Ale už ako malý uzlík dokázala bojovať. V inkubátore musela ostať nasledujúce 4 týždne po pôrode, kým sa celkom neuzdravila. Smutné na tom však bolo, že kým ona v nemocnici bojovala o život, jej mama, Daniela sa vykrúcala na diskotéke, akoby sa nič nedialo.
Po mesiaci sa Tatiana konečne dostala domov. Neprišla po ňu však mama, ale jej babka, Zita. Domov. To slovo pre väčšinu detí znamená rodičov, predovšetkým mamu. Tá však veľa času nevenovala takému malému človiečkovi, akým bola ona. Mala iné priority. Keďže pár mesiacov takmer vôbec nevychádzala von, kvôli tehotenstvu, teraz si to naplno užívala. Azda hľadala pre malú Tatianu nového otca… To sa už nikdy nik nedozvedel… Pár dní sa Daniela neukázala. Jej matka z toho bola zdrvená, ale vedela, že sa vráti. Veľmi sa však mýlila. Od vtedy už Danielu nik nevidel. Akoby sa po nej zľahla zem. Ostala po nej len malá bojovníčka Tatiana…
Ďakujeme našej čitateľke za príbeh.
foto :pixabay.com
