To vám odkazuje naša čitateľka Vlastička. Z tohto sviatku jej stávajú vlasy dupkom a najradšej by ho celý prespala. Do života jej totiž priniesol len samé pohromy. Na základnej škole valentínky dostávali len tie „vyvolené“ a mama sa ju pokúšala utešiť pečenými buchtami. Čakala, že keď sa vydá, bude to úplne inak! No muži sú čudné tvory. Prečítajte si jej skúsenosť.
Aj vo vás spúšťa Valentín totálnu schizofréniu? U mňa hej. Od čias ranej mladosti som ho preplakala. Nedostala som nič. Ani handmade valentínku od spolužiaka Fera, ani čokoládu od Joža z 2.B. Moja túžba dostať aspoň jedno mizerné papierové srdiečko vyústila do toho, že som si jedno také vyrobila a šupla pod lavicu. Samozrejme, že sa na to prišlo. Hanba na dve storočia. A ja, blbá, som sa rozhodla dať Valentínu šancu ešte raz!
Bohu vďaka som sa vydala. Našiel sa niekto, kto ma chcel, a ja som chcela jeho. Pred svadbou, ktorá sa čuduj sa svete, nemusela konať preto, že som bola „v tom,“ som neriešila žiaden Valentín. Musela som sa tváriť nad vecou, že mňa, emancipovanú ženu, ktorá sa stihla vydať ešte pred tridsiatkou, predsa nebude zaujímať nejaký trápny sviatok, ktorý sme pajcli od Američanov.
Dva roky som Valentína preplakala v kúpeľni, zatiaľ čo muž môjho života pozeral nejaký nezáživný zápas. Nahodil svoj domáci outfit z vyťahaného tielka a treniek a to všetko zapíjal chladenou dvanástkou. Ani si nevšimol, že plačem! Idiot.
Minulý rok som to však poňala inak. Deti v počte tri kusy som zaviezla mame, kúpila si erotickú spodnú bielizeň, kašľajúc na to, že zvýraznila všetky nedostatky postavy a stiahla z internetu 50 odtieňov sivej v mizernej kvalite. Prepáčte, na lístok do kina mi naozaj neostalo. Všetky moje úspory išli na tú predraženú bielizeň, ktorá sa mi nepekne zarezávala do polovičiek. A domov som priniesla sushi kúpené v supermarkete.
Muž prišiel domov uťahaný po dvanásťhodinovej šichte. Keď ma videl, ako ležím na gauči nainštalovaná v erotickej polohe, ostal preľaknuto stáť:
„Tebe nie je zima?!“ začudoval sa, zvyknutý na to, že celú zimu chodím po byte v teplom župane a hrubých ponožkách.
„Nie,“ odsekla som.
„Čo máme na večeru?!“ zahundral a vybral sa k chladničke. Po tých slovách som vyštartovala a s úsmevom na tvári som naservírovala večeru.
„To čo je preboha?“ zdvihol obočie, postavil sa a zobral si tanier s miniatúrnou porciou. Ten blázon to strčil do mikrovlnky, ktorú nezabudol nastaviť na plný výkon. Nepomohlo moje vysvetľovanie. Aby som však naňho toľko nekydala, naozaj to sushi ochutnal. V zapätí ho však vypľul do výlevky. Keď si z mrazničky vytiahol klobásku a z kredenca chlieb, začala som plakať. Zľutoval sa nado mnou a sľúbil, že ten prekliaty film si so mnou určite pozrie, len sa musí poriadne najesť. Veď je chlap! Po tom, čo som ho videla „večerať, som stratila chuť na akúkoľvek romantiku. Keď sme sa pustili do pozerania filmu, hundral, že je to obyčajná blbosť a po polhodine sa jeho nesúhlas zmenil na poriadne chrápanie. Natiahla som si župan a ponožky a ochutnala sushi. Hodila som ho do koša a načiahla sa po zvyšnej klobáske. Idem sa poriadne navečerať!
Foto: pixabay.com
