MUDr. Peter Ilavský patrí medzi obľúbených gynekológov v Trnave. Ako lekára, ale aj ako človeka si ho pacientky veľmi vážia. Môžeme skonštatovať, že ide o ukážkový vzťah: lekár – pacient. Pre slovenskemamicky.sk prezradil zaujímavosti nielen o svojej práci, ale aj o sebe.
[sociallocker]Každý má svoje vysnívané povolanie. Prečo ste si vybrali práve gynekológiu?
Lekársku dráhu som mal viac menej predurčenú, aj keď sebou samým, nikdy ma k tomu nikto nenútil, ale čo si pamätám, nikdy som nemal nič iné vybraté. Bolo to tým, že obaja rodičia boli lekári a tak som medicínu nasával pomaly s materským mliekom. Nech sa sedelo pri stole, či pri jedle alebo len tak, nech začala debata akoukoľvek témou, tak takmer vždy končila pri práci rodičov. A ako dieťa sme bývali v areáli nemocnice, takže aj keď mali naši službu, tak som za nimi chodil a tam sú asi začiatky mojej profesionálnej orientácie. No a gynekológia? Paradoxne na to, že som mal mamu gynekologičku, som prvých päť rokov na fakulte tvrdil, že všetko iné len nie gynekológiu. Nejako mi to nesedelo, až do chvíle, kedy som naživo videl prvý pôrod. Vtedy som vedel, že to je to, čo chcem. Svoje zohralo aj to, že som chcel robiť aj s prístrojovou technikou aj operovať. A gynekológia a pôrodníctvo také boli. Ďalší dôvod bol, a to sa musím s jednou mojou vlastnosťou priznať, ale zvlášť v mladosti, že som bol často netrpezlivý človek. A musel som za sebou vidieť výsledok čo najskôr, najlepšie hneď. A čo môžete mať za sebou krajšie, ako je porodené dieťa? Odbor ako interná medicína a pod., kde choroby dlho trvajú, prípadne po zvyšok života pacienta, to ma až tak nepriťahovalo. Takisto u nás sa pacientka zoperovala a v drvivej väčšine prípadov bola o pár dní zdravá. Z tohto dôvodu som mal ešte jedno pekné obdobie v živote, keď som päť rokov slúžieval na záchranke. Tam to tiež bolo hop alebo trop. Alebo pacienta privezieš alebo nie. Rýchla práca, rýchle rozhodovanie, kto má rád medicínu, musí mať rád aj takzvanú „rýchlu“, v Trnave prezývanú aj „friškú“. Takže tajomstvo môjho výberu povolania je odhalené.
Je niečo, čo vás na tejto práci vie ešte prekvapiť?
Už som si myslel, že po 27. rokoch praxe nie, ale vždy sa niečo nájde, aj keď to bývajú aj nepríjemné, ale našťastie, aj príjemné prekvapenia. Nepríjemné… To je štandardne ľudská hlúposť, ako všade inde, aj mimo medicíny. Nepríjemné prekvapenie je aj ľudská zloba, kam sme prišli vo vzťahu lekár – pacient. Mnohokrát som bol svedkom správania pacienta, ktoré patrilo skôr do krčmy šiestej cenovej skupiny a kde nazval ženský personál tými najsprostejšími a najvulgárnejšími výrazmi. Našťastie u nás to nebýva, aj keď občas vidíte, že niektorá pacientka príde už „naštartovaná“, ale fakt gro pacientiek sú slušné ženy, ktoré rýchlo pochopia. že tomu lekárovi záleží na tom, aby boli zdravé a potom si vážia jeho starostlivosť.
Tou príjemnou stránkou sú tie pozitívne prekvapenia. Keď sa podarí liečiť pacientku, o ktorej ste si mysleli, že s jej diagnózami v živote nemôže otehotnieť a naraz jej vypisujete tehotenskú knižku. To je veľmi milé prekvapenie. Alebo keď vám príde ďakovný mail s fotkami takého malého človeka od nás alebo aj zo sveta – Anglicko, Írsko, Nórsko, Švajčiarsko a čo ja viem, kam všade sa nám zatúlali slovenské ženy. Pripomenú vám, že na začiatku tehotnosti boli u nás na sono vyšetrení, lebo im vyšli testy na genetické ochorenie alebo vadu dieťaťa,(na čo som už ja dávno zabudol pri tom kvante ľudí) a povedia vám, že vy ste nás vtedy podržal a povedal ste, že to dieťa bude zdravé a fakt to tak aj bolo. To je stále tá najkrajšia odmena, ktorú môžem dostať za moju prácu.
No a napokon sú to také situácie, kedy sa zastavíte, či bdiete alebo snívate a už ste si hovoril, že len tak vás nič v práci nepostaví do ofsajdu, a predsa počúvate a nechápete… Našťastie väčšina týchto situácií vám vylúdi aspoň úsmev na tvári.
Raz sa mi stalo, že mi prišla pacientka a chcela odo mňa potvrdenie, že sa jej pošva a vchod do nej zmenšili. Keďže takéto parametre nemeriame, tak odpoveď bola jasná, to proste nejde. Vybavené. Ale keďže zostala taká zarmútená, tak mi to nedalo a začal som pátrať, pre koho potrebuje také potvrdenie… Na to vytiahla informáciu, že pre praktickú lekárku. Čiže ešte väčšia blbosť! Na čo už by len praktickej lekárke bolo také potvrdenie? A tak som to postupne rozpletal a dostal som vysvetlenie, na ktoré do smrti nezabudnem. Ona svojmu malému synovi nahrievala dutiny na tvári infražiaričom, a to tak intenzívne, že malý mal nejaké poškodenia teplom na tvári a očiach. Údajne mal aj nejakú atrofiu mozgu, čiže zmenšenie, čo ak vôbec bolo, tak určite bolo spôsobené iným a nie nahrievaním. Ale mladá mama chcela dokázať (nedozvedel som sa, že komu…poisťovni?), ako je škodlivé infračervené teplo a nahrievala si vonkajšie rodidlá. Bola skalopevne presvedčená, že sa jej rodidlá zmenšili a odo mňa chcela potvrdenie tohto stavu. Keby mi to nedalo nič iné, tak aspoň to, že viem, ako vyzerá ako Lótová žena. Pri tom, ako mi to vysvetľovala, som sa zazrel v zrkadle a určite tak nejako musela vyzerať aj ona…
A malá perlička na záver. Vyšetroval som tehotnú ženu, všetko… 3D a aj 4D a na záver vyšetrenia manžel tehotnej, ktorý bol prítomný pri vyšetrení, vážnym pohľadom pozrel na obslužnú konzolu ultrazvukového prístroja a prehlásil: „Ná doktore, šak vy to tu máte zložitejšé jako bágrista.“ Na to nedokážete povedať proste nič…
Keby sa dal vrátiť čas, vybrali by ste si toto povolanie znova alebo by ste išli do niečoho úplne iného?
Hm. Ťažká otázka. Popravde vedeli by ma baviť aj iné práce. Fajn robotu majú „ajťáci“. Prima je, keď sa niekto dokáže uživiť muzikou, alebo vôbec nejakým umením. Keby som si mal vybrať, tak asi fotenie, ale myslím si, že by to toto moje povolanie znova vyhralo. Síce v dnešnej dobe sa mnoho ľudí dokáže živiť podstatne ľahšie ako medicínou a podstatne lepšie. Ale tie pocity, čo vám dá, keď pomôžete pacientovi, to asi človek v inej práci zažije len ťažko. Je len smutné, že sme vo vývoji spoločnosti prišli tam, kam sme prišli. Je pohon na zdravotníkov a oni zasa niektorí zabudli, že lekár by mal byť hrdý na to, že je lekár, pretože za ním ide pacient s dôverou a vkladá mu do rúk to najcennejšie, čo má – svoje zdravie a život, prípadne svojich príbuzných. Pán minister Zajac (už som mu ani na meno nevedel prísť v tom rade úspešných ministrov) postavil proti sebe lekára a pacienta. To nemôže tak fungovať. Lekár a pacient musia ťahať za jeden koniec povrazu. Lekár si musí vážiť pacienta a mať na to dôvody a pacient si musí vážiť lekára a tiež má mať na to dôvody. Inak to fungovať nikdy nebude ako by malo.
Zvyknú sa Vám pacientky, samozrejme, okrem zdravotných problémov vyžalovať aj s inými problémami, napríklad zo súkromia?
Hovorí sa, že lekár by mal byť na 50 percent úväzku aj farár. Nie že by som sa s týmto stotožňoval, ale fakt je a praxou potvrdený, že mnohokrát pre tú ženu urobíte viac, keď ju vypočujete ako keď ju liečite. Za tie roky, čo mnohé ku mne chodia, viem, aké ma ktorá decká, muža, ktorá sa vydáva, ktorá sa rozvádza, ktorú manžel podvádza, ktorá podvádza naopak manžela a mnohokrát aj keď o tom nehovoríme, ale tak ako ony za tie roky majú prečítaného mňa, tak ja zasa ich. Zvlášť je vidieť, keď ich niečo trápi a to potom človeku nedá, aby sa neopýtal, aký má problém. A verte mi, niektoré sú tak zničené, že je problém, aby stihli povedať všetko, čo chcú, v nejakom rozumnom čase. Ale vždy som tvrdil a tvrdím, že každý pacient má dostať toho času toľko, koľko potrebuje a do toho spadá aj to vypočutie pacientky a snaha jej poradiť a prípadne, ak sa dá aj pomôcť. A to nie je o medicíne, ale o obyčajnej ľudskosti.
Momentálne je akýsi trend, keď má prvorodička viac ako 30 rokov. Čo vy na to? Nie je lepšie „absolvovať“ prvý pôrod ešte pred týmto vekom?
Vidím to okolo seba, že ako boli staré časy, tak aj dnes je tu snaha všetko ľuďom nadiktovať, nalinkovať, rozkázať, predpísať… Nechajme ľudí rozhodovať aspoň o takých veciach, ako je to, kedy chcú mať potomstvo. Samozrejme vieme, že po 30-ke mierne klesá schopnosť otehotnieť, ale dnes už centrách IVF vedia robiť malé zázraky. A proste keď to na tú ženu, resp. pár príde, tak vtedy nech dieťa majú. Nechajme to na to, ako to cítia a aké majú aj možnosti. OK, do 30-ky a väčšinou po 20-ke (aj keď ich počet hodne klesol) má často ešte dieťa dieťa. Nie je problém detí narobiť, ale postaviť ich do života. Rodičia nie vždy chcú vychovávať ďalšie deti a niekedy tie možnosti jednoducho nemajú. A viem, že sa rodili deti aj vo vojne, ale predsa si myslím, že je iné, keď dieťatko príde ako chcené a želané a príde do istého zázemia a nie do 20-ročného provizória. Navyše po 30-ke ešte určite nie je neskoro.
Pamätáte si ešte na úplne prvý pôrod?
Pamätám. V rámci stáží na gynekológii na fakulte sme museli absolvovať nejaké nočné služby s lekármi. Ten prvý mi bol osudný, keď som videl príchod toho mikročloveka na svet, vedel som, že to je to, čo chcem a musím robiť.
A prvý v mojej prvej službe? Z pôrodnice ma zavolali k pôrodu, čerstvý službukonajúci vyrazil, ale hop, drobná chybička. Tu musíme v krátkej pauze spomenúť moju strašnú vlastnosť, a to, že mám príšerný orientačný zmysel a zablúdim aj doma na dvore. No a s takouto výbavou som sa vydal k pôrodu v tom čase najväčšom pavilóne v nemocnici. Navyše pôrodnica bola v rámci druhého gynekologického oddelenia a druhej časti pavilónu, ktoré boli prepojené spojovacími chodbami. No a vďaka môjmu orientačnému zmyslu a určite aj dávke stresu, som dorazil na pôrodné boxy, keď už dieťa porodila pôrodná asistentka a ono veselo kričalo z novorodeneckého boxu. Až keď som zašil pôrodné poranenia, tak mi povedali, že mimino malo 5500g a 56cm. Keď som si domyslel, čo sa všetko mohlo stať, kým som ja v panike blúdil, skoro bolo so mnou viac roboty ako s rodičkou.
Čo by ste odkázali slovenským mamičkám, ktoré majú panický strach z pôrodu?
Že porodili miliardy žien pred nimi a porodia aj miliardy po nich. Navyše dnes už je množstvo metód a pomôcok, ktoré urobia pôrod bezbolestný alebo aspoň menej bolestivý. Vždy je lepšie, keď žena rodí prirodzene ako cisárskym rezom. Mala by sa udržiavať v primeranej kondícii cvičeniami pre tehotné, aj keď nič netreba preháňať. Môže si niečo prečítať o tehotenstve a pôrode, vedieť niečo o svojom zdraví, aj keď zasa to preháňanie – ani keď budete vedieť spamäti celé kapitoly z modrého koníka, nemusí to nevyhnutne viesť k úspechu. Dôležité je zdravo sa stravovať, racionálne, nepribrať viac ako tých 12 kg, snažiť sa ísť do tehotenstva s čo najnormálnejšou hmotnosťou. Majte lekára, ktorému dôverujete a pýtajte sa ho na všetko, čo chcete vedieť. On tam je na to, aby vám odpovedal. No a napokon verte, že v pôrodnici vám nikto nechce zle, ani ublížiť, zato je tam veľa personálu, ktorý vám chce pomôcť. Prípadný výber pôrodníka, ktorého poznáte a ktorému veríte, vám môže pomôcť lepšie prežiť pôrod a mať naň príjemné spomienky. Viem, že to je platená služba, z ktorej lekár dostáva zlomok. Dodnes som nepochopil, prečo? Váš servis nemocnici full hradí poisťovňa, nech vás porodí ktokoľvek. Váš lekár do toho dáva svoje know how, čas, prípadne aj nočný, svoje dobré meno, je preč od rodiny. Takže prečo z toho väčšia časť ide nemocnici? No ale chcel som povodne povedať, že za svojho lekára pri pôrode síce zaplatíte poplatok, ale vždy je menší ako to, čo potom prepije vaše príbuzenstvo na oslavu vášho pôrodu.
A posledné – vždy si spomeňte, že aký šmyk olej, aké baloniky, aký olejček na hrádzu, akú fitloptu mali naše staré mamy, ktoré porodili na poli a ešte dokopali to, čo museli. A aj vďaka nim sme my tu. Nepodarilo sa mi zistiť, či im naši dedkovia masírovali hrádzu už na poli alebo až po príchode domov.
Som hlboko presvedčený, že vaše dieťa nebude o nič chorejšie a menejcenné, ak pri ňom nebudete týždeň sušiť smradľavý hnilý kus biologického materiálu v podobe placenty a takisto som presvedčený, že mu nepomôžete, keď tú placentu, aj keď ešte nehnilú, skonzumujete.
Čo považujete za najťažšie na Vašej práci?
Prácu sa ľuďmi. Viete, že tá je najťažšia. Permanentný časový stres a ľudská zloba. Niekedy človek urobí raz toľko ľudí a pri tom v pohode – pacientky sú milé, usmievavé, samozrejme, aj doktor je milý a usmievavý a robota odsýpa. Ale niekedy vám stačí vidieť pár prednasratých exemplárov, ktoré sa ešte len postavia do dverí a vy už viete, že na zvyšok dňa máte po dobrej nálade.
Milé pacientky, prosím vás, ešte vedzte jedno. Ani robiť medicínu nezostúpila partia anjelov, ani lekár nemá každý deň nedeľu. Ja viem, že chorého to nemusí zaujímať a samozrejme, lekár by mal vždy vykonať prácu v maximálnej kvalite. Ale keď ho budete kritizovať, trebárs aj na internete, tak nech vás občas napadne, že aj on môže byť chorý, nevyspatý, môže mať choré dieťa alebo niekoho iného blízkeho, môže sa rozvádzať, mohol mu niekto zomrieť a čo ja viem, čo ešte… A prv, než mu naložíte, skúste sa pozrieť na seba, aké percento času sa v práci usmievate vy. Možno prídete k zaujímavým zisteniam. Nehovoriac už o tom, že tak ja ako aj lekári okolo mňa, nikto nečíta tie názory na internete, pretože tam proste môže napísať kto chce a čo chce. Čo sa týka mňa, mne jedno negatívne tak dokázalo vybiť baterky, že som to v rámci psychohygieny proste prestal čítať. Ja viem, že už ani lepšie ani viac tú svoju prácu nedokážem robiť. Našťastie aj pacient má pri nespokojnosti voľbu – je to inštitút zmeny lekára. Jednoducho, keď vám niekde nie je dobre, prečo neskúsiť inde? Na tom predsa nie je nič zlé. Preto opakujem, kým si všetci lekári nebudú vážiť všetkých pacientov a naopak, nikdy to nebude tak, ako by to malo všetko fungovať.
Ako sa dokážete zresetovať po náročnom dni?
Mám chronický nedostatok spánku, a preto keď sa dostanem skôr do postele, to je sviatok. Víkendy sa snažím dobiť baterky, lebo viem, že v pondelok zasa začne kolotoč. Pre mňa je prvoradý relax hudba, aj aktívne aj pasívne. Rád chodím na koncerty, aj rock aj vážna hudba, nepohrdnem ani operou. To je taký top relax. Ale rád si pozriem dobrý film alebo koncert v telke, za živým koncertom dokážem cestovať stovky kilometrov. Uvítam aj cestovanie, aj keď toho času na to je máličko. No a samozrejme leto, teplo, záhrada, slniečko, plávanie, to je niečo, čo mi neskutočne nabíja baterky. A ešte som si obstaral jedného nabíjača energie, 8-mesačného labradora a pokiaľ mi, ako sa stalo, zrovna nezožerie bezpečnostný pás v aute, tak to je neskutočná studnica energie a krásneho vzťahu psa a človeka. Z dovoleniek najkrajšie, čo som zažil, bol týždeň na prenajatej plachetnici na Jadrane. Tomu sa v mojich očiach nevyrovná absolútne žiadna iná dovolenka.
Ďakujeme pánovi doktorovi Ilavskému za príjemný rozhovor a želáme veľa pekných dní. 🙂
Foto: wikimedia.org, archív MUDr.Petra Ilavského, pixabay.com[/sociallocker]
