Dokáže dieťa zachrániť rozpadajúci sa vzťah? A čo v prípade, keď zomrie skôr, než sa narodí? Prečítajte si rozhovor so Samkovou mamičkou!
„Máme v nebi anjela s krásnym menom Samko. Nestihol sa narodiť, umrel v brušku už takmer na konci najkrajšieho obdobia v živote matky. V apríli 2017 budú dva roky od jeho smrti. Z nebíčka dáva pozor na brata Danielka, ktorý bude mať v auguste 5 rokov.“
Cítili ste, že sa niečo deje? Predsa, ženy majú silnú intuíciu…
Bol to náročný týždeň, od pondelka mal môj teraz už exmanžel zdravotné problémy, alebo teda si ich nahováral. Každý s ním musel k doktorovi, on umieral na všetko, čo ho len pichlo. Snažila som sa ho podporovať, byť mu oporou, ale nevážil si to. Urážal ma, ubližoval mi, aj napriek mojej snahe a odhodlaniu absolvovať s ním všetky vyšetrenia… . Prišiel štvrtok, poradňa, CTG záznam, bol so mnou aj muž, aby prišiel na iné myšlienky, počúval tlkot srdiečka nášho syna, no mala som zvláštny pocit, pohyby boli slabšie. Doktor vyhodnotil záznam ako zlý, urobil sono, na ktorom nič neobvyklé nevidel a poslal ma na záznam opäť. Upokojilo ma, že sa drobec rozpohyboval a záznam bol vyhodnotený ako ukážkový. Ďalší deň som teda pokojnejšie absolvovala s mužom vyšetrenie na chirurgii kvôli žlčníku. Malý sa nehýbal, cítila som len akési tlaky na panvovú kosť. Na obed sme prišli domov, ešte mi mamina hovorila, že som akási zvláštna, nedovolila som jej dotknúť sa bruška, ale úplne podvedome. Spätne si na to vôbec nepamätám. Ja hlupaňa som čakala do šiestej večer, až potom som šla do pôrodnice, ktorú som mala vlastne iba cez cestu… tam mi moje obavy, žiaľ, potvrdili… . Srdiečko môjmu Samkovi už nebilo.
Keď sa k tomu vraciam, rozmýšľam, že všetky udalosti a pocity ktoré som cítila, ma upozorňovali na to, že v brušku sa niečo deje. Vyčítam si, že som to podcenila…
Čo vám najviac pomohlo? Prípadne kto?
Každému „po tom“ pomáha niečo iné. Mala som dojem, že jediné, čo mi pomôže, je hneď znovu otehotnieť. Myslela som si, že v ďalšom dieťatku sa Samkova dušička vráti k nám. Nič iné som nechcela, len nech príde menštruácia a môžme ísť na to… . Našťastie boli okolo mňa ľudia, ktorí mi to vyhovorili, medzi nimi aj dievčatá z mamičkovského fóra… . Nepomáhalo mi, keď som mala ostať doma sama. Hlavne v noci. Musela som svoje emócie dostať zo seba von, rozprávať o tom. Moja mama nechcela, aby som plakala, ale musela som, na chvíľu sa mi tak uľavilo. Aj po pohrebe sa mi čiastočne uľavilo, ale vidieť tú maličkú truhlu ma ničilo, vedomie, že tam spí môj anjelik a už nikdy nevstane, ma zabíjalo.
Kamarátka porodila o dva týždne dievčatko, nemala som najmenší problém ísť do pôrodnice ju navštíviť, ísť ku nej na návštevu alebo kočíkovať s ňou. Vôbec som nemala problém vziať jej dcérku na ruky, akoby som bola od toho všetkého pri nej oslobodená.
Čo vám naopak vôbec nepomáhalo?
Naopak, pri mojom mužovi som sa necítila dobre, chcela som kričať, ujsť (aj som odišla od neho polroka od pôrodu). Nepomáhal mi psychicky, najväčšia krivda sa podľa neho stala práve jemu. Dostal sa až na vyšetrenie k psychiatrovi, kde mu diagnostikovali depresívnu poruchu. Jediné, čo som chcela, bol môj Samko, aby žil a bol tu s nami, aby mal Danko brata, ktorého môže učiť veci, ktoré on už ovláda, chcela som mať rodinu, svojich chlapov.
Ľudia to možno nemyslia zle, ale to ich akože ,,podporovanie“ nepomáhalo teda vôbec. Reči typu: „Však si ešte mladá, ešte budeš mať ďalšie detičky!“ Ako oni vedia ako sa cítim?! V tej chvíli som predsa nemala mať tie ďalšie detičky ale práve Samka.
Prekvapila vás reakcia okolia? S čím sa najčastejšie stretávate?
Okolie sa delilo na dve časti. Na ľudí, ktorí ma oslovovali zo zvedavosti a na ľudí, ktorí chápali a len ticho objali alebo chytili za ruku.
Ale nespozorovala som, že by si niekto začal držať odstup, skôr ja som si k sebe a k telu nepripúšťala ľudí a ich reči.
Prechádzate nejakými etapami, alebo je bolesť konštantná?
Najhoršie boli prvé dni, prvé mesiace, nakoľko dva mesiace po Samkovej smrti nás v priebehu troch dní opustili mužova starká a mužova mamka. Boli to veľké ženy s veľkými srdcami, zbožňovala som ich, bolesť bola pre mňa o to väčšia. Boli dni, kedy som ich celé preplakala, ospravedlňovala som sa Samkovi, teda robím to doteraz. Veľakrát som si priala byť so Samkom „tam hore“. Avšak mala som hnací motor, syna Danielka. Aj pre jeho dobro som 9 mesiacov po Samkovi odišla od muža, rozviedla sa a začala žiť s mužom, ktorý ma ,,ozdravil“ z tej najhoršej bolesti. Tá sa časom otupuje, vryla sa mi pod kožu, je mojou súčasťou…niekedy mám slabú chvíľku, plačem, spomínam na bruško, prosím ho o zdravie jeho dvoch súrodencov. Nedávno sa mne a môjmu partnerovi totiž narodila Eliška.
Už vieme, že Samkova smrť vás s manželom rozdelila…
Už počas tehotenstva náš vzťah dosť škrípal, správal sa zle nie len ku mne, ale aj k nášmu synovi, postupne sme sa odcudzovali. Smrť Samka nás absolútne rozdelila… . Dokonca z jeho úst vyšli kruté slová, že za Samkovu smrť môžem ja.
Čo by ste chceli odkázať „neviditeľným mamám?“
Odkázala by som im, že prežiť vlastné dieťa je tá najhoršia životná skúsenosť. Netreba sa báť prejaviť svoje emócie, vypustiť ich von zo seba, nenechať sa nimi udusiť… . A ak sa trápia myšlienkami, možno spôsob ako sa z toho nezblázniť, je zamestnať ruky a myseľ niečím, čo aspoň trošku odvedie pozornosť iným smerom.
Možno by ste niečo odkázali aj ostatným ženám, ktoré si neprešli touto bolestivou skúsenosťou…
Bola som mamičkou, ktorá nemala túto skúsenosť, teraz túto skúsenosť mám. Závidím vám sladkú nevedomosť. Nesnažte sa byť empatické, v tomto to nemá význam, pretože, kto nezažil, ten nepochopí. Skúste len objať… . Nechajte na mamičku, či sa rozrozpráva, zverí so svojou bolesťou.
Samkovej mamičke ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa síl. Ak si chcete prečítať rozhovor s mamičkou Majkou, môžete tak spraviť tu: Ešte stále vás to neprešlo a rozhovor s mamičkou malej Terezky si môžete prečítať tu: Smrť našej dcérky je spoločné nešťastie
Ešte raz ďakujeme za rozhovor.
Foto: pixabay.com
