Mama neviditeľná. Vysvetlenie tohto pojmu by ste len ťažko hľadali v cudzom slovníku. Je to žena, ktorá porodila dieťatko, ale to už nepotrebuje žiadnu výbavičku. Leží na cintoríne, alebo jednoducho „nie je.“ Dnes vám prinášame rozhovor s Terezkinou maminou.
„Terezka zomrela 24. 07. 2015. Mamička bola 3 dni pred pôrodom v nemocnici kvôli „zlým“ monitorom. Na tretí deň sa maličká narodila sekciou. Plakala. Išli ju umyť a odvážiť, no mamičke povedali, že malú neúspešne intubovali a odviezli na JISku. Po siedmych hodinách zomrela. Mamička ju videla iba krátko po pôrode, viac nie. Diagnóza maličkej bol zápal pľúc spôsobený baktériou Streptococcus agalacticae.“
Cítili ste, že sa niečo deje? Predsa, ženy majú silnú intuíciu…
Nie, necítila. Práve to som si veľmi dlho vyčítala. Mala som pocit, že som ako matka úplne zlyhala. Netušila som, že sa niečo deje.
Čo vám najviac pomohlo? Prípadne kto?
Najväčšia opora bol a stále je pre mňa môj manžel. Hovoril, že smrť našej dcérky nie je iba moje nešťastie, ale naše. Vedela som, že v tom nie som sama. Podporoval ma, vždy vypočul všetky moje nekonečné monológy a chránil ma pred okolím. A potom to bola moja sestra, ktorá tri roky predtým tiež prišla o svoju dcérku. Po smrti Terezky som sa dosť izolovala od okolia. Takmer polroka som viacmennej nekomunikovala s nikým iným iba s manželom, mojou sestrou a jej vtedajším priateľom. Potrebovala som si to odtrpieť tak nejako v samote iba s najbližšími.
Čo vám naopak vôbec nepomáhalo?
Čo som skutočne neznášala a stále neznášam, sú ľútostivé pohľady. Inak tým, že som sa dosť izolovala a prichádzala do kontaktu iba s obmedzeným počtom ľudí, tak som nezažila veľa „nemiestnych“ otázok a situácií. Ťažké bolo vysvetľovať niekomu, kde mám bábätko, ale veľa to za mňa riešil manžel. A samozrejme, pohľady na kočíky a šťastné maminky boli smutné.
Prekvapila vás reakcia okolia? S čím sa najčastejšie stretávate?
Mam pocit, že cítia, že som sa zmenila. Nevedia sa ku mne priblížiť. Možno majú strach sa ma hocičo spýtať a rozhodne sa mi trochu vyhýbajú. Ale rovnako to mám aj ja, takže rozhodne nikomu nič nevyčítam.
Prechádzate nejakými etapami, alebo je bolesť konštantná?
Najťažší bol prvý rok. Kým sme prešli prvými meninami, prvými Vianocami, prvými narodeninami. Ten prvý rok to bolo pre mňa ako na hojdačke. Niekedy sa mi zdalo, že je to už lepšie a zrazu som bola zasa na dne. Nikdy som nevedela, či vôbec budem mať silu ráno vstať z postele. V určitom zmysle som si to však mohla „dovoliť.“ Nemala som iné deti, nemusela som…
Zblížilo vás to s partnerom alebo naopak rozdelilo?
Veľmi nás zblížilo už len tehotenstvo. Môj manžel bol typický workoholik. Často chodil domov neskoro, ale odkedy som otehotnela, zmena bola neskutočná. Pochopil, že ja a dcérka sme preňho to najdôležitejšie. Našťastie aj po smrti Terezky sme boli jeden pre druhého najväčšou oporou. Aj keď mojou „úlohou“ bolo „iba“ to, aby som sa úplne nezložila.
Čo by ste chceli odkázať „neviditeľným mamám?“
Odkázala by som, že nie je nič horšie ako prežiť vlastné dieťa. Je to veľmi náročná cesta k zmiereniu, často možno bez konca. Sama som si však uvedomila, že mám iba dve možnosti a to zblázniť sa alebo ísť ďalej. A napriek všetkému ísť ďalej, je tá jednoduchšia cesta. Tou som sa nakoniec rozhodla ísť aj ja. Nevzdávajte to kvôli sebe, partnerovi, rodine, súčasným a možno aj budúcim deťom.
Možno by ste niečo odkázali aj ostatným ženám, ktoré si neprešli touto bolestivou skúsenosťou…
Ja som to prežila z dvoch pohľadov. Nielen z pohľadu mamičky, ktorej zomrelo dieťa, ale aj z pohľadu sestry. Nesnažte sa chápať. V určitom zmysle sa to nedá. Ak by sa to však stalo niekomu z vášho okolia alebo rodiny, tak sa snažte skôr vypočuť, objať a pomôcť v medziach potrieb smútiacej rodiny.
Maminke ďakujeme za rozhovor!
Foto: pixabay.com, freepik.com
