„Môj boj, ako túto moju životnú etapu nazývam dnes, sa začal na vysokej škole v Prahe. Bola som mladá, veselá študentka plná ideálov a vízií, no jeden deň všetko zmenil. Zmenil mňa ako človeka, moju rodinu, môj život i pohľad na svet od základov. A tak zo silnej, zdravej a šťastnej ženy zostal len tieň a spomienka, volajúca o pomoc,“ začína svoj príbeh naša verná čitateľka.
„Prvýkrát som sa s ,,pani Panikou,, ako jej hovorím, zoznámila na vlakovej stanici po ceste domov. Úprimne vám poviem, vôbec nebola príjemná spoločníčka a ani trochu ma nešetrila. Čakajúc na príchod vlaku, začalo moje srdce biť neuveriteľne rýchlo, necítila som si ruky, nohy, takmer nič som nevidela a obrovský tlak na hrudi mi znemožňoval dýchanie. Ovládla ma panika, neuveriteľný strach o svoj vlastný život, každá bunka tela volala o pomoc. Len vďaka ostatným cestujúcim som sa po chvíli upokojila a celá roztrasená nastúpila do vlaku domov.
Zvláštne, ako sa my ľudia občas cítime silní, neporaziteľní ba až nesmrteľní, no sme tak veľmi krehkými bytosťami, náš život je tak veľmi krehký a pominuteľný. Vtedy to bolo prvýkrát, čo som pozrela do tváre azda najväčšiemu nepriateľovi človeka – strachu, strachu o svoj život. Nikdy by mi však nenapadlo na ako dlho sa stane mojim verným, no nechceným spoločníkom.
Od môjho prvého panického záchvatu uplynuli týždne, úspešne som spravila prvé skúšky a spomínať na nepríjemný incident zo stanice akosi čas nezvýšil. A práve v čase najväčšej eufórie a spokojnosti, sme sa stretli opäť. Panika, strach, úzkosť. Do školy som chodila čoraz menej, tráviť čas v spoločnosti ľudí, kamarátov bola pre mňa čoraz väčšia výzva. Neustále som sa pozorovala, ako dýcham, kontrolovala som frekvenciu svojho tepu, doslova som čakala na ďalší záchvat paniky. Nedokázala som už myslieť na nič iné, z nemocnice som sa vrátila vždy s dobrými výsledkami, no moje telo kričalo o pomoc. Keď už som bola natoľko zoslabnutá a vystrašená, že i bežné aktivity boli pre mňa neuveriteľnou príťažou, rozhodla som štúdium prerušiť a prísť veci na kĺb. Nie je predsa možné, aby sa z mladého silného človeka stal zo dňa na deň doslova invalid! A tak začal nekonečný maratón vyšetrení, chodila som od jedného lekára odborníka k ďalšiemu, no vždy s jediným výsledkom: ,,Slečna, ste predsa úplne zdravá!“
Odmietala som však prijať túto diagnózu, a či skôr ne-diagnózu. Oči mi otvorila až jedna známa, ktorá sa ma spýtala, či nemám pocity úzkosti, ktoré sú typické pri panickej poruche. Práve vtedy som sa o ,,pani Panike,, dopočula prvýkrát a začala som pátrať na vlastnú päsť.
,,Panická porucha patrí medzi úzkostné stavy, prepadnúť Vás môže kedykoľvek a kdekoľvek, je sprevádzaná širokou škálou fyzických prejavov a patrí do rúk odborníka – psychológa, psychiatra,,… dočítala som sa. Odmietala som prijať fakt, že všetky fyzické prejavy choroby, ktorou trpím a ktorú nijaký odborník nedokáže objaviť, môžu mať pôvod len v mojej hlave. No ako sa vraví, topiaci sa i slamky chytá a po dlhom prehováraní mojej rodiny som sa rozhodla navštíviť psychiatra. Pamätám si, ako som sa vtedy veľmi hanbila a vravela som si, že nie som predsa blázon. Po pár sedeniach a pravidelnom užívaní predpísaných liekov, sa môj stav po takmer pol roku trápenia začal zlepšovať.
Takmer dva roky od prvého panického záchvatu, spomínam na túto moju životnú etapu ešte stále so slzami v očiach, no som vďačná, že dni keď som sa modlila, aby to všetko skončilo, sú konečne preč. Tak zúfalo som hľadala pomoc v rodine, knihách, diskusných fórach i doktoroch, aby som nakoniec zistila, že jediná osoba, ktorá mi skutočne dokáže pomôcť, som len ja sama. Nepochybne, lieky mi určite pomohli, no v žiadnom prípade neboli riešením môjho problému. Dnes sa už nehanbím hovoriť otvorene o svojom probléme, o svojich úzkostiach a záchvatoch. Choroba nie je hanba. Žijeme v dobej plnej stresu a nátlaku, kde kladené nároky sú čoraz vyššie vo všetkých smeroch a nie každý sa tomuto nátlaku dokáže podriadiť. Keď sa spätne obzriem na obdobie, keď sa u mňa začali záchvaty objavovať, viem, čo bolo v neporiadku. Bola to moja myseľ, ktorá všetko analyzovala viac, než bolo potrebné, bola to moja duša, ktorú opustil pokoj. Prestala som byť šťastná a tak zúfalo som sa znova potrebovala nájsť, nájsť to, čo by ma napĺňalo. Verím, že fyzická a duchovná stránka človeka sú vzájomne prepojené, spolu vytvárajú dokonalú harmóniu, jednotu a jedno bez druhého nedokáže bezchybne fungovať.
Ako povedal Ernest Hemingway: ,,Miesta, na ktorých sme boli zlomení, sme nakoniec vždy najsilnejší“, a tak to je. Keď už som ani nedúfala, našla som v sebe silu, silu prekonať strach a objaviť svoje o to silnejšie a odhodlanejšie ,,ja“. Každý máme svoj príbeh, každý je iný a jedinečný. Som hrdá na to, kde som dnes a snažím sa v tom zlom, čo som prežila hľadať to dobré. Ktovie, možno sa raz opäť vrátim do školy… . A vám všetkým, ktorí trpíte panickou poruchou, či iným psychickým ochorením, želám veľa síl a energie, aby ste svoj boj čím skôr doviedli do úspešného konca. Vedzte, že i keď to tak teraz nevyzerá, každá búrka sa raz skončí, i tá vaša.“
Foto: pixabay.com
