Potrat je v živote ženy situácia, s ktorou sa dá len veľmi ťažko vyrovnať. V pamäti už zostane zakorenená doživotne. Aj napriek tomu, že prídu ďalšie tehotenstvá, pôrody, detičky, je to tam. O svoj príbeh sa s nami podelila čitateľka Radka. Pred rokom prišla o dieťatko. Zažila zamĺknutý potrat.
[sociallocker]“Priznám sa, že to tehotenstvo ma veľmi prekvapilo, bolo neplánované. Aj napriek tomu sme sa s manželom na dieťatko tešili. Avšak už od začiatku to všetko akosi nesedelo. Keďže som v čase otehotnenia ešte na požiadanie dojčila mladšiu 1,5 ročnú dcérku, môj menzes bol nepravidelný a taký bol aj posledný cyklus predtým, ako som objavila na tehotenskom teste dve čiarky. Pôvodne som si preto myslela, že prichádzam k doktorovi v ôsmom týždni. Aké však bolo moje prekvapenie, keď to podľa ultrazvuku vyzeralo len na štvrtý týždeň.
„Dostala som tehotenskú knižku“
A preto nebola ani zreteľná akcia srdiečka. Bolo potrebné prísť na kontrolu ešte o dva týždne. Podľa doktora to vychádzalo na šiesty týždeň. Aj napriek mojim obavám, akciu srdiečka doktor na ultrazvuku videl. Dostala som tehotenskú knižku a mala som prísť o štyri týždne.
„Z ordinácie som odchádzala v slzách“
Nečakala som však, že sa s doktorom uvidíme podstatne skôr. Pamätám si ten deň. Moja staršia dcérka mala práve štvrté narodeniny. Na nohavičkách som si našla bledoružové špinenie a premkol ma strach. Tušila som, že to asi nebude v poriadku. Bol to ôsmy týždeň tehotenstva. Verdikt doktora bol jasný. Zamĺknutý potrat. Srdiečko bábätka už nebilo. Z ordinácie som vychádzala v slzách a smútku. Bol to nepríjemný šok.
To zďaleka nebolo všetko. Čakalo ma rozhodnutie: podstúpiť kyretáž alebo čakať na samovoľné vyčistenie maternice. Nevedela som, na ktorú stranu sa prikloniť. Kyretáže som sa obávala. Ešte nikdy som nepodstúpila operáciu a narkóza bola pre mňa strašidelná predstava. Na druhej strane som netušila, ako dlho budem musieť čakať na prirodzené vyčistenie.
„Rozhodla som sa pre samovoľné vyčistenie“
Na druhý deň ráno, keď som mala nastúpiť na kyretáž, som začala krvácať. Tak sa to začalo. A tým prišlo riešenie mojej dilemy. Rozhodla som sa pre samovoľné vyčistenie. Keďže som už krvácala, verila som, že to dobre dopadne a zvládnem to bez návštevy nemocnice.
Opäť prišlo niečo nečakané. Aj napriek tomu, že vo večerných hodinách sa krvácanie stupňovalo, stále to bolo zvládnuteľné a bolesti som skoro vôbec nemala. Bez problémov som doma fungovala. Až prišiel čas, kedy som mala ísť uspávať mladšiu dcéru, ktorá zaspávala pri dojčení. Keďže som sa bála uspávania poležiačky kvôli prebiehajúcemu krvácaniu, rozhodla som sa ju uspávať posediačky.
„Začínali sa ma zmocňovať mdloby“
Manžel uspával staršiu v spálni, ja som bola v obývačke a na kolenách som mala dojčiacu dcéru. Začínali sa ma zmocňovať mdloby. Zrazu som sa strhla. Všade som videla zrnenie. Dcéra sedela vedľa mňa na sedačke. Krv sa zo mňa valí, ja v strachu, že odpadávam, som do seba naliala asi liter minerálky.
Spravila som ale veľkú chybu. Následne mi došlo, že ja som už mimo vedomia bola predtým. Dôkazom bola dcéra, ktorá už nebola na mojich kolenách a televízia v pozadí, kde už bežal iný program. Z toho množstva vody mi prišlo nevoľno, mala som pocit, že zomieram. Volám na manžela, nech rýchlo príde. Nech volá sanitku.
„Sedačka podo mnou od krvi“
Keď prišla záchranka, dostala som infúziu. Vyvrátila som asi celý liter vypitej vody. Sedačka podo mnou od krvi. Mladšia dcéra na mužových rukách sa tomu prizerala. Videli, ako ma odvážajú na vozíku preč. Ocitla som sa v sanitke a následne v nemocnici.
Pri kontrole zo mňa odišli posledné zvyšky. Maternica sa vyčistila, ultrazvuk potvrdil, že v nej už nič nezostalo. Bol to zvláštny pocit. Na jednej strane radosť, že žijem, že som nevykrvácala. Na druhej to bol definitívny koniec môjho tehotenstva.
Keďže som sa už cítila po fyzickej stránke lepšie, chceli ma pustiť domov. Tento stav však trval len pár minút. Opäť mi prišlo nevoľno a domov som sa napokon netrúfala vrátiť. Premkol ma strach. Čo ak mi v noci príde ešte horšie? A tak som nocovala v nemocničnej izbe. Mojou spoločníčkou bola ďalšia infúzia.
„Musím ísť domov“
Keď som sa zobudila, začali sa ozývať moje nepríjemne naliate prsia. Nechcela som si ani pomyslieť, ako noc prežila mladšia dcéra. Až doma som sa dozvedela, že celú noc museli mať s manželom pustené rozprávky a striedavo spala a pozerala. Bola zvyknutá na moju prítomnosť a nočné dojčenie.
Ráno som sa už cítila dobre. Domáhala som sa návratu domov. Dočkala som sa presviedčania, že ešte jednu noc tam budem musieť zostať. Každý doktor hovoril iné. V noci mi sľúbili, že ráno ma pustia, ráno mi už vraveli, že tam musím byť 24 hodín. Nakoľko ďalšie kontrolné sono ukázalo, že moja maternica je už úplne vyčistená a najnovšie správy od manžela zneli, že mladšia dcérka dostala teploty nad 38 stupňov Celzia, už ma nikto nezastavil. Doktorku som presvedčila o tom, že musím ísť domov.
„Pocit, keď sa prisala, bol na nezaplatenie“
Bolo mi ľúto dcérky, ktorú zážitky z predošlého večera a noci museli veľmi vystresovať. Do nemocnice ma prišiel zobrať otec a odviezol ma rovno k dcérinej pediatričke, kde ju manžel dopoludnia zobral. Pocit, keď sa prisala a začala sa dojčiť bol na nezaplatenie. Bola som šťastná, že som tam opäť pre ňu.
Nasledujúce dni sa už odo mňa ani nehla. Zrejme sa bála, že opäť nečakane odídem. Aj starosť o ňu mi pomohla lepšie zvládnuť nepríjemné zážitky a potrat, ktorý som mala za sebou. Každodenný kolobeh, do ktorého som sa postupne vrátila, mi pomohol vyrovnať sa s celou situáciou.
Nezabudnem. Aj napriek tomu, že v čase Vianoc porodím ďalšie bábätko.“
foto: pixabay.com[/sociallocker]
