Keď pani Katke deti odrástli, zamestnala sa v detskom domove a stala sa profesionálnou mamou. Onedlho jej dali maličké, 5-dňové, bábätko z pôrodnice, chlapček sa volal Jožko. Katka sa odhodlala vychovať z neho dobrého a múdreho človeka. Snažila sa najlepšie ako vedela a aj sa jej darilo, chlapec rástol ako z vody. Ľúbili ho všetci, „mama, „otec“ i starší „súrodenci“.
V detskom domove však opakovali Katke: „Zle robíte, že sa k nemu tak správate. Nesmiete sa naviazať. Nesmiete ho takto silno ľúbiť, veď on od vás odíde preč.“ No ale dá sa to? Dá sa neľúbiť dieťa? Nedá.
V roku a pol Jožka zaradili do prehľadu voľných detí. Urobili fotky a videá, ktoré založili do spisu a Katka čakala, že si po neho čoskoro prídu noví rodičia. Ale nik nechodil, len každého pol roka ľudia z domova, aby urobili nové fotky a ďalšie videá. Trvalo to 6 rokov. Za 6 rokov si pekného, zdravého, šikovného a inteligentného chlapčeka nikto nevybral, a v Katke sa čosi zlomilo. Rozhodla sa, že ona požiada o adopciu, aby sa Jožko legálne stal jej synom.
A tu sa to celé začalo (alebo skončilo). Slovenské úrady a byrokracia taká, až vám srdce stisne.
Pani Katka u riaditeľky detského domova nepochodila. Vraj nemôže žiadať o adopciu, lebo je zamestnanec. Naveľa povedala, že to chce písomne, tak dostala žiadosť poštou. Pochodila úrady, sociálku a všade rovnaké odpovede, nemôže žiadať o adopciu, lebo dieťa pozná, lebo by preskočili poradovník (pritom Jožka dlhých 6 rokov nikto nechcel), lebo je to protizákonné.
Začala študovať zákony, radila sa s právničkou, požiadala o náhradnú osobnú starostlivosť. Nevyhoveli jej, lebo to je len pre príbuzných dieťaťa.
A potom dostala od riaditeľky domova príkaz na vyčerpanie si dovolenky. Na týždeň sa s Jožkom rozlúčila. Po návrate jej povedali, že Jožka nesmie navštevovať ani kontaktovať, lebo je v procese medzinárodného osvojenia a ona ho nemôže narušiť.
Katka podala výpoveď. Nechcela byť zamestnancom, chcela Jožka, svojho milovaného chlapčeka. Nakoniec riaditeľka povolila návštevu. Hneď ako ju zbadal, hodil sa jej okolo krku so slovami: „Maminka, ty si prišla! Kedy pôjdeme domov? Idem si zbaliť veci. Idem hneď. Maminka, ja som vedel, že pre mňa prídeš, že mi klamú. Ja viem, že by si ma tu nenechala. Že by si ma nikdy nikde nenechala.“
Písala aj na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC), žiadala o prerušenie konania medzinárodného osvojenia, lebo treba najprv zisťovať väzby v domovskej krajine a tie sú.
Jožka videla ešte dvakrát, potom jej to psychologička zakázala, vraj to chlapca rozrušuje.
Na jej podnet zasadli všetci zainteresovaní a záhadne sa zhodli na tom, že Jožko nemá na Slovensku žiadne väzby (okrem Katky s rodinou má aj 5 súrodencov, ktorých chodili pravidelne do domova navštevovať) a je v jeho najlepšom záujme pokračovať v medzištátnom osvojení.
Pred Vianocami bola osobne za riaditeľkou CIPCu, tá jej so slzami v očiach prisľúbila, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby sa Jožko vrátil domov.
Nikto sa však ani len neunúval Katke oznámiť, že Jožka zverili do predosvojiteľskej starostlivosti žiadateľov z Malty. Dozvedela sa to náhodne, od učiteľky zo škôlky, ktorá jej prezradila, že Jožka vzali preč a bol v poslednej dobe v zlom stave – začal sa pocikávať, hneval sa, smutne a ticho sedel v kúte.
Jej cesta ale nekončí, je to žena – matka, ktorá sa nevzdá svojho syna Jožka. Pomôžte jej aj vy, podpíšte petíciu, nech sa chlapec môže vrátiť domov. ——–TU——–
Zdroj: dennikn.sk | Foto: flickr.com
