V živote často robíme rozhodnutia, ktoré neskôr ľutujeme. Adriana má manžela a dvojročnú dcérku. Jej život je ale poznačený nevšednou minulosťou. Túžba rýchlo sa dostať k peniazom ju v mladosti priviedla k práci vo verejnom dome.
Prečítajte si rozhovor s bývalou prostitútkou.
Kedy a ako ste sa dostali k takejto práci?
Mala som devätnásť rokov, pár týždňov po maturite. Moja kamarátka tam už robila asi pol roka. Vždy mi s nadšením rozprávala, koľko zarobila, ukazovala, čo si nakúpila. Vlastne ma namotávala, kým som nesúhlasila, že sa tam s ňou pôjdem pozrieť. Asi potrebovala mať pri sebe spriaznenú dušu, mala potom asi lepší pocit, že z našich známych to nerobí len ona, možno dostala aj nejaké peniaze, neviem. Tak ma zobrala za svojím „šéfom“, ktorý ma ani veľmi nepresviedčal. Bral ako hotovú vec, že nastúpim, len sa pýtal, kedy.
Ako to prebiehalo? A čo vaša kamarátka?
Bola som tam necelé tri mesiace. Rodičom som povedala, že brigádujem v hoteli. Nikdy som z toho nemala dobrý pocit. Niektorých chlapov som aj poznala, ale bolo im jasné, že keď ma prezradia, odhalia i seba… . Kamarátka mi jedného dňa oznámila, že na ďalší týždeň už nepríde, vraj odchádza, nemám sa nič pýtať. Neskôr som sa dozvedela, že šla robiť na vlastnú päsť do Anglicka. Pochválila sa niekoľkým našim spoločným známym. Aj s tým, kde sme robili spolu. Doteraz jej neviem odpustiť, že to nezostalo medzi nami, no odvtedy som ju osobne nevidela. Ale vraj je v poriadku, niekde v zahraničí, čo robí, neviem. Keď odišla, v práci som sa vyhovorila na zdravotné problémy, ktoré som skutočne mala. Bála som sa, že odísť bude ťažšie, no ten chlapík len povedal, že môžem prísť späť, kedy budem chcieť.
Váš manžel pozná vašu minulosť. Ako reagoval, keď ste sa mu zdôverili?
Nikdy by som mu o tom nepovedala, keby bola vtedy kamarátka ticho. Mala som pocit, že bude lepšie, keď sa sama vyrozprávam, akoby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Urobila som tak po pár mesiacoch randenia, keď sme už plánovali spoločnú budúcnosť. Bol prekvapený, no iné emócie nedával spočiatku najavo. Najdôležitejšie bolo, že ostal so mnou a nakoniec si ma aj zobral. Manželmi sme štyri roky a máme dvojročnú dcérku. V manželstve znášam dôsledky svojej minulosti iba pri hádkach. On je inak úžasný muž, no keď je človek nahnevaný, dokáže povedať kadečo, aj keď potom stále sľubuje, že už to nespomenie. Keď napríklad spolu dlhšiu dobu nespíme, vyčíta mi, že druhým som „veselo rozťahovala“. Alebo má kvôli zlej nálade ironické poznámky. Necítim sa dobre, ale zatiaľ to zvládam. Poznám ženu, bývalú „kolegyňu“, ktorá má obrovské psychické problémy, roky berie silné antidepresíva, je z nej troska. V porovnaní s ňou sa vlastne nemám na čo sťažovať. Viem, že sú ľudia, ktorí o mne vedia. Niekedy mám pocit, že zvláštne zazerajú alebo si pošuškávajú. V súčasnosti ma názor okolia nezaujíma, ale trápi ma, čo bude, keď dcérka pôjde do škôlky a neskôr do školy. Som si istá, že keby sme zostali v našom meste, raz sa dozvie, čo robila mamina. Preto plánujeme, že sa presťahujeme. Manžel mi rozumie, on by sa asi pred ňou hanbil tiež. V lete má nastúpiť do novej práce, 200 km od domova a my tam pôjdeme za ním, keď sa zabýva, aby sme mohli dať malú do škôlky už tam. Verím, že keď bude väčšia a bude viac rozumieť, manželove výčitky sa už nebudú uberať tým smerom.
Foto: Pixabay.com
