Manžela som spoznala ako dvadsaťročná, bola to láska na prvý pohľad z oboch strán. Vzali sme sa a o rok sme už boli traja. Bežali dni, týždne, roky, náš chlapec rástol a my sme žili pomerne harmonickým životom. Syn si našiel priateľku, z ktorej sa neskôr stala aj jeho manželka a všetko bolo tak, ako malo byť.
Často ku nám chodievali, čo nám nevadilo, keďže sme si rozumeli. Aj keď, moja nevesta si s mojím manželom sadli až príliš, dokázali sa dlho rozprávať a smiať. Občas mi to prišlo zvláštne, ale keďže sme ju obaja brali ako dcéru, ktorú sme nikdy nemali, neriešila som to.
Prvé signály
Po skoro dvoch rokoch sa nám narodila vnučka Ivetka a po ďalších troch aj vnúčik Matúš. Obaja boli zdraví a rástli veľmi rýchlo. Celej rodinke sme pomáhali vždy, keď to potrebovali, či už finančne alebo so strážením. Môj manžel sa vždy na víkend s vnúčatkami tešil, obzvlášť na vnučku. Tak, ako sa na starého otca patrilo, vždy jej niečo kúpil a venoval jej neskutočne veľa času. Bolo mi ľúto, že vnúčika obchádza a nevenuje mu až toľko pozornosti. Občas som mu to aj vyčítala, žeby medzi nimi nemal robiť až také rozdiely a nepreferovať vnučku. Samozrejme, vždy to zahovoril.
Po rokoch…
Bohužiaľ, ako to v dnešnej dobe už býva, synove manželstvo sa rozpadlo. Manželka ho opustila spolu s deťmi. Odišla a nikto nevedel kam. Môj syn sa zrútil, ba čo viac, až príliš to trápilo aj môjho manžela. To však nebol koniec zlých správ. Manžel dostal infarkt a tak skončil na pár dní v nemocnici. Keď mal pocit, že sa blíži koniec, tak sa priznal. Posledné slová, ktoré mi povedal, zneli presne takto: „Miloval som ťa z celého srdca. Vždy. A nepodviedol som ťa, až na jediný raz. Vieš, Ivetka, naša vnučka, je vlastne moja dcéra.“ Takmer som odpadla. Nechcela som zhoršovať jeho zdravotný stav ešte viac a tak som to neriešila. Na druhý deň zomrel. Keďže som musela vybavovať záležitosti okolo pohrebu, nejak som na to ani nemyslela. Keď som muža pochovala, začala som rozmýšľať, ako sa o tom so synom porozprávam. Našli sme si na seba čas, sadli si a našťastie, syn začal prvý. Vyrozprával sa, ako je rád, že má aspoň svoje deti a mňa, keď už otec umrel a žena ušla. Rozhodla som sa, že mu nič nepoviem, určite nie v takých ťažkých časoch.
Čo ďalej?
Čas neúprosne beží a ja stále naberám odvahu, kedy a ako mu to poviem. Veľmi sa bojím jeho reakcie a zrejme to ma brzdí. Stále rozmýšľam, či si toto tajomstvo nevezmem až do hrobu, ale neviem, či to unesiem. Pozerať na Ivetku s pocitom, že nie je synova, ale manželova, je neskutočne ťažké. Aké to bude, keď to synovi napokon prezradím? Neprestane ju mať rád? Neprinesie to viac škody ako úžitku? A čo nastane, keď sa to dozvie aj malá? Nedokážem si to ani len predstaviť. Neviem, či nie je horšie to, že mi manžel vzal ilúzie o našom dokonalom manželstve. Hnevám sa na neho a neviem mu to odpustiť.
Foto: pixabay.com
