Predčasná smrť rodičov alebo detí, patrí medzi najťažšie rany osudu, ktoré môžu človeka postretnúť a poznačiť na celý život. No nie len na tento život, ale aj na ten ďalší. Jenny Cockellová je dôkazom toho, že silný pocit zodpovednosti, zmiešaný s pocitom viny a obavami, môže pretrvať aj po smrti a opätovnom narodení sa do nového tela. Dojemný príbeh o reinkarnovaní duše matky, ktorá sa rozhodla vypátrať svoje deti z minulého života sa skutočne stal.
Angličanku Jenny Cockellovú (64) trápili od útleho detstva nočné mory, v ktorých sa odvíjal príbeh írskej ženy Mary Sutton, matky 8 detí. Tou Mary sa cítila byť ona. Budila sa s plačom a rozrušená z toho, ako zomiera s obavami o deti, s pocitom viny, že ich opúšťa.
Mary, milujúca a starostlivá matka, zomrela v roku 1932, vo veku 35 rokov, mesiac po pôrode svojho ôsmeho dieťatka. Žila so svojim manželom a deťmi na írskom vidieku, v Malahide, neďaleko Dublinu.
O 21 rokov neskôr sa v Anglicku narodila Jenny Cockell (1953). Matka dvoch detí, pedikérka a žena v domácnosti, žije v Northamptone. Už od útleho detstva vyrastala so spomienkami na život, ktorý žila ako írska žena Mary. Cítila, že Mary bola vždy jej súčasťou a v živých snoch opakovane prežívala rôzne výjavy z tohto života, vrátane smrti. Pre malé dievčatko to boli silné emocionálne zážitky, spôsobujúce v duši zmätok. Sny v nej prebúdzali žiaľ, smútok, hnev aj silný pocit viny a zodpovednosti za osud detí. Čím bola staršia, tým častejšie a spontánnejšie sa tieto spomienky vynárali z podvedomia, dokonca aj v bdelom stave.
Jenny už ako dieťa nakreslila mapu ulíc Malahide, kde Mary bývala. Zachytila aj veľmi presnú vonkajšiu podobu kostola, okolo ktorého denne chodievala a bábikám dávala mená detí, ktoré nosili jej deti z minulého života. Pamätala si obchody, kde nakupovala i detaily nemocničnej izby, v ktorej zomierala. Spomínala si aj na to, ako vyčkávala na drevenom móle svojho najstaršieho syna Sonnyho, vracajúceho sa na člne zo šíreho mora. Pamätala si na šaty, ktoré nosievala, čo varievala, ako vyzeral ich domček zvonku i z vnútra, aké povahy mali jednotlivé deti a situácie, ktoré spolu zažívali.
Jenny v hĺbke svojej duše vedela, že sa nejedná iba o sny, ale o skutočné spomienky. V rámci pátrania sa rozhodla podstúpiť regresnú hypnózu a tá jej pomohla získať ďalšie potrebné informácie. Vždy ju však prekvapovalo, že ostatní ľudia takéto spomienky a sny nemávajú, alebo sa k ním nepriznávajú. Prežívala pocity Mary a chcela nájsť aj hmatateľné dôkazy o tom, že to nie sú iba výplody jej fantázie.
Keď sa jej v tomto živote narodili 2 deti a blížila sa k veku, v ktorom Mary zomrela (35 r.), potreba vyhľadať deti z predchádzajúceho života sa u nej začala stupňovať ešte viac. Len čo získala väčšiu sebadôveru a bola na tom finančne lepšie, mohla si dovoliť vycestovať do Írska. S nadšením, ale aj s obavami sa na tú cestu vydala. Písal sa rok 1989. Jenny hnala túžba nájsť svoje „stratené“ deti a zistiť čo sa s nimi, za tých niekoľko desaťročí, stalo. Cítila, že časť nej, ktorá bola Mary, potrebovala vidieť deti šťastné.
Znepokojovalo ju, že ak nájde deti, ktoré by v tom čase mohli mať okolo 60 rokov, spôsobí im to bolesť. Mala isté pochybnosti, ako by deti zareagovali. Bola si vedomá toho, že už odrástli a žijú svoje vlastné životy bez mamy, ktorá zomrela pred viac než 50 rokmi. Nebola si istá, ako by im mohla pomôcť. Nechcela ich trápiť, práve naopak, mala potrebu ich chrániť a preto sa obávala, či by im jej zverenie sa s pocitmi a spomienkami nemohlo predsa len nejako ublížiť.
Pátranie začala písaním listov na matriky, do miestnych novín, do kostolov v Dubline a jeho okolí. A čo zistila? Po dlhšom pátraní sa jej podarilo nájsť informácie, ktoré ju napokon priviedli k „strateným deťom“. Vďaka ochotnej pomoci viacerých ľudí sa jej podarilo nájsť dokonca úmrtný i sobášny list Mary aj krstné listy niektorých detí.
Mary sa v roku 1917 vydala za Johna Suttona. V roku 1919 sa im narodilo prvé dieťa, syn John ml. (prezívaný Sonny). V roku 1922 Mary priviedla na svet dcérku, ktorá dostala meno po svojej mame. Tá žiaľ, ako Jenny zistila, vo veku 24 rokov zomrela pri pôrode. Jeffrey sa narodil v roku 1923, Philomena (Phyllis) v 1925, Christopher (Christy) v 1926. Ďalší syn Francis (Frank) o dva roky neskôr (1928) a rok na to (1929) dcéra Bridget (Bridie). Posledné dieťa, Elizabeth(Betty), porodila Mary v roku 1932, mesiac pred svojou smrťou. Príčinou smrti mala byť gangréna, septická pneumónia a toxémia.
John, manžel Mary, bol zriedka kedy doma. Spomienky naňho boli spočiatku potlačené a až neskôr, počas hypnózy, zistila Jenny prečo. Bol mlčanlivý, samotársky a chodieval pracovať mimo domu na dlhšie obdobie. Keď bol doma, trávil veľa času po krčmách. K deťom aj k Mary sa správal nevraživo a kruto, najmä keď si vypil. Bol to alkoholik. Vzbudzoval v nej strach ale aj ľútosť zároveň, lebo kedysi taký nebýval. Zmenil sa až narodením detí. Žiarlil na ne, nevedel sa zmieriť s tým, že už nie je jediný, komu venuje Mary pozornosť. Musel sa o ňu zrazu deliť s deťmi. John bol v mnohom opakom Mary a právom sa preto obávala o osudy detí po jej smrti.
Ako Jenny neskôr zistila, všetky deti boli po smrti Mary odobrané ich otcovi a umiestnené do sirotinca. Iba Sonny, najstarší syn, ostal bývať s otcom. Nebolo to však ľahké obdobie. Otec ho často bíjaval a Sonny napokon od otca ušiel. Prihlásil sa k vojsku a kým mohol, svojich súrodencov navštevoval. Keď ich však premiestnili do rôznych sirotincov, ďaleko od Dublinu, stratil na ne kontakt.
Jenny sa podarilo napokon nájsť väčšinu detí. Niektoré sa nevideli od doby, odkedy sa dostali do sirotincov a boli adoptované. Svojim spôsobom, týmto pátraním Jenny opäť zjednotila súrodencov, svoju „starú“ rodinu, ktorú musela predčasne opustiť.
Osobne sa stretla len s piatimi deťmi z minulého života, so Sonnym, Frankom, Christym, Phyllis a Betty. S Jeffrym sa rozprávala Jenny iba telefonicky a Bridie sa jej nájsť v tom čase nepodarilo. Po čase sa však dozvedela, že Bridie prežila svoj život v Austrálii. Vychovala dve dcéry a zomrela asi 10 rokov predtým, ako sa podarilo Jenny vypátrať jej potomkov.
Až po osobnom stretnutí s väčšinou Mariných detí sa dokázala Jenny konečne emocionálne vyrovnať s tým, že deti už vyrástli a sú sebestačné. City k ním však zostali aj naďalej materinské. Veľa času strávila rozhovormi so Sonnym. Ten jej potvrdil a upresnil všetky spomienky, ktoré mala na ich spoločný rodinný život v Malahide. Sonny pomohol Jenny doplniť mozaiku celého príbehu. Opísal jej svoj život i časť života súrodencov, ktoré sa výrazne zmenili smrťou ich mamy.
Sonny bol myšlienke reinkarnácie asi najviac otvorený. Rozrušilo a dojalo ho rozprávanie Jenny o peknom období jeho detstva, keď ho mama pravidelne vyčkávala na móle. Potvrdil jej mnohé ďalšie udalosti a spoločné rodinné zážitky, o ktorých nemohol vedieť nikto iný, iba on a jeho mama. Jenny sa k stretnutiu so Sonnym vyjadrila takto: „Keď hovoril o svojom živote, cítila som čosi, čo nemôžem nazvať inak ako pýchou matky na to, čo dosiahlo jej dieťa. Takisto, keď neskôr hovoril o svojich najťažších časoch, prežívala som muky“.
Nájsť deti z minulého života, vyrovnať sa s tým, čo sa stalo a ísť ďalej. To vnímala Jenny ako dôležitú úlohu a silnú potrebu svojho súčasného života. Uvedomovala si, že musí žiť tento svoj život ako Jenny, ale túžila zároveň ostať s týmito „starými deťmi“ v kontakte. Aspoň takto sa chcela podieľať na ich živote, aby mala pocit úplnosti a zadosťučinenia. To najdôležitejšie, čo potrebovala vedieť sa dozvedela. Našla väčšinu Mariných detí, zistila čo sa s nimi stalo po jej smrti, no predovšetkým spojila súrodencov, ktorí o sebe dlhé roky nič nevedeli a nepočuli.
O svoj pozoruhodný príbeh sa Jenny Cockellová podelila s ľuďmi v autobiografickej knihe „Deti včerajška„, ale aj prostredníctvom médií. Pri stretnutí s jej „stratenými“ deťmi boli prítomné aj televízne štáby a dokonca sa jej neobyčajný príbeh stal námetom pre film „Spomienky na minulý život„ (Včerajšie deti, Yesterday´s Children). Film mal premiéru v roku 2000 a hlavnú úlohu Mary si zahrala herečka, ktorú možno poznáte zo seriálu Doktorka Quinnová, Jane Seymour.
Jenny si pamätá, že Mary odjakživa bola súčasťou jej osobnosti a strach o deti ju sprevádzal po celý život, až do chvíle, kým ich nevypátrala. „Pocit zodpovednosti a previnenia sa vytratil a ja mám pocit pokoja, ktorý som predtým nepoznala“, povedala Jenny Cockell, (ne)obyčajná žena s fascinujúcim príbehom.
Zdroj: kniha Jenny Cockell – Deti včerajška (Yesterday´s Children) | Foto: amanecerespirita.blogspot.sk, facebook, youtube
